Choď na obsah Choď na menu
 

 

 

Buchlov - zimný bivak

 

 
- roku páne 2009,  dňa 14, v mesiaci február, na mieste zvanom Zadná Lúka pod horou Buchlovom .

 

  Nuž zišli sme sa, tak ako i v rokoch predošlých v polke februára, aby sme si pripomenuli ako sa stavia stan, na snehu, ako chutí varené vínko a dobrý guláš keď ti za ušami fučí studený vietor, keď musíš obchádzať oheň dookola podľa vetra a dymu, ako sa ti v noci nechce zo spácáku, ale mechúr rozhodol za teba, ako sa nedajú obuť zamrznuté topánky a iné veci podobne rozkošné, ktoré inde nezažiješ.
  Toho roku to bolo doplnené aj o päť diaľkových, čo vyrážali z Lehoty a Podhradia, čo si vychutnali divoký vietor na vrchole Vtáčnika, hlboký prašan v ktorom sa aj snežnice zabárajú, ktorí to brali ako tréning na prechod hrebeňa Nízkych Tatier.
   Nastupovalo sa v troch vlnách, prví šli zmluvnou dopravou, druhá vlna Monikiným autom a poslední dorazili hrebeňovkári. Prvé dve si vychutnali miestnu chuťovku, lávku cez potok v Bystričiankej doline, ktorá bola v otrasnom stave a je až divné že nikto neskončil v potoku.
   Na táborisku hnusne dulo a tak bol tábor zriadený kúsok ďalej, na okraji lesa relatívne v závetrí. Snehu bolo tak tridsať centy. Prvá vlna pripravila drevo a založila oheň. Druhá vlna doniesla kokotlík (kotlík v kotlíku) a materiál na guláš. Kúpili sme mäso zvané glejovina, Čuli nám vysvetlil, že je to hovädzie, slabina a je to veľmi dobré. Pri varení sa nerozpadlo a zachovalo si určitú tvrdosť, takže bolo treba trochu žuť, mne osobne sa moc pozdávalo. Celkovo guláš dopadol výborne a hoci ho bolo cirka dvadsať litrov, zjedol sa všetok. Víno sa varilo v menšom kotlíku a i ja ktorí vínu moc neublížim som si schuti vypil pár pohárov, v tej zime bolo výborné.
   Neskôr Peťo vytiahol gitaru a zábava skončila okolo druhej keď sa kolektív rozišiel do stanov. Ja som zmizol skôr, lebo ma bolela hlava, asi z toho dymu.
   Ráno sa moc zo stanu nechcelo, nebola zima a tak sa vyspávalo, Peťo s Monikou až do deviatej. Dojedol sa šróbikový guláš, dopili zostatky, zlikvidoval sa tábor a o desiatej sme začali zostupovať. Nasledoval druhý diel mostíkového hororu, len Monika to psychicky nezvládla a radšej prešla cez potok povyše.
   Záver sme odpískali v Kamenčianskej krčme zvanej dvadsaťdevina, odkiaľ sme sa rozišli každý svojou cestou, ale o rok v polke februára sa tie cesty zase pretnú na mieste Temešská Skala zvanom, kde oheň zahorí a guláš zavonia.
                                                                                            Ďuro

 

Náhľad fotografií zo zložky Zimný bivak pod Buchlovom 2009