deň tretí 19. 7. 2009, nedeľa –
útok na Dachstein
Prestalo pršať, stany nechávame v campe a výrážame na horskú cestu, cez prázdnu mítnicu stále nahor ku stanici lanovky. Tam nechávame autá na parkovisku a po chodníku pokračujeme ku chate Sadwandhutte.
Zhadzujeme prebytočné spodky, bundy a pokračujeme ďalej po ferrate popod lanovkou. Bol napadnutý čerstvý sneh a my sme stúpali po stopách štyroch turistov idúcich asi hodinu pred nami. Evidentne zišli z chodníka a pustili sa po starých firnoch vľavo, my samozrejme za nimi.
Bolo pod mrakom, po slniečku ani stopy. Stúpali sme celkom rezko a výška pribúdala. Miestami bolo aj oceľové lano a videli sme aj hliníkové rozbité nosítka. V záverečnom výšvihu sme obuli mačky a vytiahli sedáky a ferratové sety. Tí pred nami mali asi obavy, lebo pod nástupom sme našli čerstvé hovno, ani sa nepokúsili ho po sebe upratať.
Výšvih bol dobre odistený bolo tam oceľové lano a hodne železných roxorov ako stupy a chyty. Na plató sme sa dostali kúsok poniže Hornej stanice lanovky.
Po ľadovci sme postupovali po diaľnici vyjazdenej rolbou až do hornej časti na úrovni chaty Seemalerhutte, odkiaľ to ale už prešľapnuté nebolo. Najprv sme skúsili vľavo, potom zase vpravo až nakoniec som vyrazil kolmo hore, šak tam nie je kde zablúdiť.
Pod skalou sme narazili na nástup do ferratky na rebre, ale bolo to zaľadnené a tak nikto nič nešpekuloval. Povedľa skaly sme postupovali stále vyššie, viditeľnosť nič moc skala zľadovateľá, sklon snehu sa stále zvyšoval a záverečný nástup stále nikde.
Po spoločnom konštatovaní, že už to prestáva byť bezpečné a hore to aj tak na tej ľadovej skale nepustí sme zatrúbili ústup vo výške 2865 m.n.m. Dole to išlo podstatne lepšie a skončili sme na chate Seemalerhutte, kde sme si dali kafe, pivo a perfektný guláš, vyzeral a chutil ako maďarák, len bol v polievkovom tanieri a bez knedle.
Z chaty sme zišli na hornú stanicu lanovky, kde sa rozhodovalo, kto pôjde dole lanovkou a kto po svojich, nakoniec vyhrala neochota platiť, keď času je dosť a aj slniečko už vyšlo. Boli tam nejaký Češi, čo plánovali zostup nejakým ďalším rebrom, ale to moc dobre nevyzeralo.
Ale aj naša výstupovka sa zmenila, slniečko spravilo zo snehu kašu a tam kde bolo lano pod snehom to bolo zrazu o hubu. Pekne krásne sme museli vytiahnuť lano a po fixoch sme opatrne zostupovali, za stáleho pršania a padanie snehu a ľadu zo skál nad nami.
Za odisteným flekom sme sa dostali na sneh so strmím sklonom a keď sa po počiatočných obavách ukázalo že je to hodne stabilné, už bolo dobre.
Zistil som, že v neporušenom snehu sa ide lepšie ako v stopách, tiež som mal už toho slnka habakuk a tak som sa na rozdiel od ostatných ťahal doprava, kde sa rozprestieral tieň, k výraznej nelibosti šéfa grupy.
Neskôr sa oddelila aj Dominika a Peťa a tiež si šlapali svoj chodníček. Dole sme zišli všetci bez nehody a stretli sme sa na moréne nad chatou.
Chvíľu sa hľadal nástup do feraty JOHAN, ktorú mali v pláne poniektorí na druhý deň. Vzhľadom k počasiu som sa natrel až cestou dole a bol som celkom pripečený.
Na chate bola prestávka, zhodili sa sedáky a návleky, pozoroval sa horizont a vytiahli sa aj tekuté spomienky na domov. Zišli sme až k autám a keďže sme nechceli piť pivo pred šoférmi, urgentne sme naskákali do áut a frčali dole.
Na mítnici zas nikto nebol a tak sme bez nehody dorazili do campu. Na radu prišla sprcha, pívo a navarila sa večera. Zaľahli sme unavení, ale spokojný.
