18. 4. 2009
Tento rok vyšiel memoriál na 18.apríla, ale keďže som zobral chatu na Rudne, tak sme sa začali schádzať už v piatok po obede. Nebolo nás veľa, Monika ja a Peťo, neskôr dorazili Peťa s Dominikou z Nitry. Boli sme na pizzu, Peťo si bol zaplávať, zahrali sme si mariáš, neskôr šipky.
Ráno sme vyrazili o siedmej. Pred krčmou nás čakali Janko M, Janko z Novák, Jožko a Peťo Róža. Vyrazili pešo, my sme sa ale odviezli autom. Ráno bolo pekné, držal sa opar a na lúke ostali po nás v rose koľaje. Pod skalou sme sa rozdelili a začali naťahovať laná. Peťo Radosa naťahoval spodný výšvih zprava, ja som natiahol svoje lano nad ním s Monikinou pomocou, nad nami bol Peťo Řóža s Jančim. Jožko s Mikulcom boli navrchu na ťažších flekoch. Mali sme dohromady štyri laná a kopec materiálu, ale minuli sme skoro všetko. Bol to výborný spôsob, zopakovania budovania istiacich bodov, slučkovania i niektorých uzlov.
Okolo deviatej dorazila hlavná výprava účastníkov Ondrejkového memoriálu pod vedením Maji Šulkovej. Jožko k ním prehovoril a oboznámil ich s históriou tejto akcie. Dosť vysoké percento malo chuť si vyskúšať aj prelez vápencového hrebienka ktorý sme odistili a ostatní pokračovali po chodníku ďalej na Predný Rokoš. Tu sa ukázala slabina, mali sme len päť úväzov a keď sme dali aj svoje, tak chýbali zas prusíky a karabíny. Síce máme v oddieli VHT sklad s materiálom, ale čo tam je a aké staré, to je prísne utajené. Milan sa vyjadril, že tam nič nie je, ale ja viem že sa dokupovali nejake sedáky, absorbéry a Monika tam dala niekoľko osiem, ale nikto nevie kde sú. Je smutné, že na oddielovú akciu musíme dávať vlastný materiál, zo skladu boli len tie úväzy a dve laná.
Rozdelili sme sa po skale tak ako sme to aj istili, akurát Peťa a Dominika, ktoré prišli neskôr si zobrali skalné zuby v strede môjho úseku. Monika mala nepríjemný zlez, Janko bol hore na koni, Jožko pod ním dohliadal na naväzovanie pod stienkou. Našlo sa aj pár horúcich chvíľ, hlavne vinou slabej vybavenosti, pár zošmyknutí a tak. Vďaka bohu žiaden úraz a tak záver dobrý, všetko dobré. Rekordérom bol Jožkov synovec, ktorý koňa zliezol päť razy.
Ku koncu dorazil aj Villi s bratom, Janka a Dada s deťmi. Posedeli, najedli sa a pokračovali na Predný Rokoš a dole po náučnom chodníku k poľovníckej chate.
Pobalili sme vercajch, otvorili pivo, Peťo mal Pršovicu, spravili foto a vyrazili dole.
Akciu sme oficiálne ukončili u Kohúta pri autobusovej zástavke.
My sme sa presunuli na chatu, kde sme sa venovali voľnej zábave. Hral sa basket, tenis, mariáš, dorazil Jarko Malina, neskôr aj Vilko s partiou. Večer sa objavil aj Janči Meliško. Zakúrili sme v krbe, opekali sme slaninku i špekáčky, iniciovali sme sa a bolo nám celkom fajn. Miesta bolo dosť, všetci spali na posteliach, len Janči si zobral spacák a karimatku von, že nech sa do neho nestarieme, že on sa na to teší celý týždeň. Ráno sme posedávali na terase s kávičkou debatili, Peťo sa šiel zaplávať, zas sa hral tenis a čas nám tak utiekol, že zrazu bolo pol druhej a bolo treba pripraviť chaty na odovzdanie. Po druhej sme sa rozišli a bolo po víkende.
Chcel by som poďakovať všetkým, ktorí pomáhali pri realizácii tejto akcie, zvlášť Jožkovi za propagáciu na nástenke. Toľko ľudí ako teraz, ešte nikdy trasu nezaisťovalo a ani neliezlo. Resty máme ale vo výstroji, bolo by treba asi pošpekulovať ako ich vyriešiť, možno by sa dali použiť 2% z daní od vhťakov, ale pokiaľ nebude poriadok so skladom, tak kupovať nejaký výstroj asi nemá zmyseľ.
Ďuro.