Choď na obsah Choď na menu
 

 

 

Slovenský Raj - Odomkýnanie roklín

3. - 4. 1. 2009
 

 

Táto akcia bola odklepnutá na poslednú chvíľu. Síce sa o nej vravelo už dlhšiu dobu, ale rozhoddli sme sa až tesne pred termínom. Vojto Jeremiáš nám zaistil ubytovanie na ubytovni Hornád v Spišských Tomašovciach, nie dráhe ale na úrovni.

Rozhodol Villi, že ideme, pridal sa Maroš a Janka. Vyrazili sme v piatok o pol tretej a dorazili okolo šiestej, ubytovali sa a pešo vyrazili na Čingov na večeru. Zakotvili sme na salaši Čingov, jedlo bolo prekvapivo lacné, obsluha a interier v pohode. Po návrate na ubytovňu sme ešte kecali na izbe do jednej hodiny.

V sobotu sme vstali o siedmej a o ôsmej sme dorazili na Čingov na zahájenie, ale nikoho tam už nebolo, tak sme vyrazili na Biely potok smerom na Sokoliu Roklinu. Bolo mínus šestnásť stupňou celzia, jasno a bezvetrie. Po hodine sme dorazili k vzdušnejšiemu mostikorebríku cez potok. Bol bez zábradlia a Janka stratila istotu a rozhodla sa vrátiť. Villi ako gentleman išiel s ňou a ďalej som pokračoval už len s Marošom. Volali baby z Nitry, Peťa a Dominika, že už tiež dorazili do Raja a idú za nami. Vilko s Jankou ich stretli po pol hodinke od obratu, ale aj keď sme ich na rebríkoch čakali, nedočkali sme sa. Neskôr sme sa dozvedeli, že stretli Gašpara Fronca spol. a pripojili sa k nim.

Chodník kopíroval potok, občas bol zľadovatelý, občas šiel po sériach rebríkov. Nad skalným vodopádom som nafotil škôlku ľadových stalaktitou a stalagnitou. Prvý poriadny exponovaný rebrík je až pri závojovom vodopáde, potom nasleduje mostík a séria šikmých položených rebríkov. Najvyšší je Vyšný vodopád, kde je preložený rebrík, lebo ten starý sa zaľadňoval.

Vodopády boli krásne vymrznuté, no nádhera. Rebríky sú už postaršie, spodný bol už vyrovnávaný, extrémne exponované a podo mnou až povážlivo pracovali. Celý stupeň má výšku deväťdesiat metrov a nie je pre slabé nátury.

Po štyridsiatich minútach sme dorazili na Gľacku cestu, nešli sme cez Kyseľ, ale naokolo cez ústie Suchej Belej až na Kláštorisko, kde sme dorazili o štvrť na tri. Tam už bol zriadený hlavný stan Vojta Jeremiaša a spol. Zvítali sme sa, dali si ruma, kafe a kapustovu polievku. Káva mizerná, kapusta nič moc, ale ceny až pod strop.

Tam nás zastihla správa o zlomenej nohe turistu na zostupe k Čingovu. Spoločnosť sa rýchlo rozišla a aj my sme vyrazili dole ešte pred treťou. Chodník je to strmý, miešaný, kameň, lístie, snehový poprašok, skrátka ako stvorený na nepekný pád. Záchrannú akciu sme dobehli pri spodku, zo zlomenej nohy sa vykľul vytknutý členok a to sa ešte nevedeli dohodnúť ktorý, lebo postihnutý kríval raz na ľavú nohu a po chvíli zas na pravú.

Zakotvili sme na salaši, dali večeru a počkali Viliho. Ten bol s Jankou na Tomašáku, moc sa im ľúbilo, mali krásne výhľady na tatry. Spolu sme zašli návštevu na Horský Dom, kde sme sa zdržali do deviatej. Bolo tam fajn, hodne známych, len Maroško to prespal v kresle.

Na druhý deň sme chceli pôvodne robiť Prielom Hornádu a Kláštornú roklinu, ale nakoniec sme zašli do Levoče, prešli sa po námestí a mazali domov.

                     

p1010064.jpg

                                                                              Ďuro