Primošten bike máj 2010
7. - 16. 5. 2010
Tak, ako i po iné roky vyrazili sme v máji na dovolenku na bicykle do Chorvátska, tentoraz do Primoštenu, dvadsať km. južne od Šibeniku.
Začiatok bol šokový, Peťo neprešiel Slovinko - Chorvátske hranice, mal prepadnutý občiansky, musel vystúpiť, ubytovať sa na hoteli a prišiel za nami až o dva dni, pas si dal poslať kuriérom.
Ubytovaní sme boli v drevených chatkách, veľmi solídne, boli sme spokojný, až na spoločné sociálky a sprchy, cca 50 m od chatiek, za to ale na vysokej úrovni.
Jesť sme chodili do jedálne, cca sto metrov. Na večeru bola slížiková polievka skoro konštantne, k tomu šalát a celkom slušná porcia jedla, kuracina, ryba špagety a pod. Na raňajky bývala saláma, chlieb, maslo, džem, čaj a podobne. So stravou sme boli v podstate spokojní, co by jste chteli za ty peníze.
Priamo v kempe sme mali aj menší supermarket a to bola celkom výhoda, keď si chcel nakúpiť, nemusel si sa trepať do mesta.
Jazdili sme trasu k Šibeniku a zaň k Zatonu alebo ku Skradinu, kde šla len cesta prvej triedy a veru aj policajti si našich na nej všimli.
Alebo na juh ku Maríne a Trogiru po pobreží, alebo krížom cez vnútrozemie, po úzkych, ale celkom dobrých cestách bez premávky.
Zato premávka na pobrežných cestách bola občas dosť hustá.
V Grebaštnici bola odbočka do vnútrozemia, parádny kopec, moc pekné, odkiaľ sa dalo prejsť do Ložnice a prípadne na Trogir, Primošten alebo Rogožnicu.
Grebaštnica je známa aj väčším poloostrovom, oddeleným od pobrežia veľkým kamenným múrom, kde po minulé storočia izolovali chorých na malomocenstvo, alebo na mor, kde sme si spravili malý výlet a bolo to moc zaujímavé.
Jeden deň sme boli aj v Skradine na parádnych vodopádoch Krka, moc pekný výlet, je tam nádherne zachovalý starý mlyn. Boli sme autom, zaviezla nás tam Peťová Paulínka, spoločníka našej správkyne Hanky, na aute zvanom Jadránek.
Večery sme trávili pred chatkami, pri vínku i tvrdšom, ale hlavne pri Karlovačku či Ožujskle, vlastne Ožujplaste. Spoločnosť nám robili aj Hanka a Paulinka, v doprovode Blekyho, všeobecne známeho ako Bobika. Peťo brnkal na gitare, Vilko bongoval, pošpivalo sa šeličo a tak, šak víte – dobre nam tam bulo.
Počasie nám skutočne prialo, len asi jeden deň sa nedalo jazdiť kvôli dažďu, mali sme celkom dosť slniečka, kúpať sme sa chodili aj dva krát denne, voda bola síce studená, ale bola to paráda vliezť do mora hneď zrána, ešte pred raňajkami a veru pár skalných sme sa tam stretali celkom pravidelne.
Zažili sme aj nádherné divadlo, nočné blesky nad morom bez dažďa, aj som to skúšal nafoťiť a niečo aj vyšlo.
Strávili sme tam celých osem dní a veru utieklo to ako voda, ani sme sa nenazdali a boli sme na ceste domov.
Ďuro