Sivý vrch
9. októbra roku 2010
V piatok večer sme debatili s Villim, že by bolo dobré niekam vypadnúť. Navrhol som Sivý Vrch v Roháčoch a nahovoril som aj Maroša. Ešte išla aj Alenka, ale mala ešte v piatok akciu a tak sme naplánovali odchod o siedmej z Prievidze.
Nakoniec sme vyrážali o pol ôsmej, čo už bol najvyšší čas. V Zuberci sme dokúpili zásoby a presunuli sme sa na Huty k horárni, kde sme nechali auto. V Zuberci som našiel číslo miestnej taxislužby.
Nástup bol strmý, ale pekný, stúpali sme lesom na Bielu Skalu a odtiaľ po hrebeni hore na Sivý Vrch. Maroš sa rozhodol, že kvôli zdravotným problémom nepôjde až hore, ale vráti sa dole k autu.
Počasie bolo prekrásne a vôbec nefučalo. Pred vrcholom sme prechádzali moc pekným vápencovým skalným mestom, miestami s ťažšími úsekmi aj s reťazami.
Na vrchole sme stretli Prievidžancov, bol ich tam celí autobus, pod vedením Janka Mikulu. Niečo sme pojedli, vyhrievali sme sa na slniečku a rozhodli sa, že pôjdeme ďalej po hrebeni na Brestovú a dole na
Zverovku. Tesne pred odchodom dorazil na vrchol aj Maroš a bol veľmi rád, že to zvládol, ale ďalej si netrúfol.
Na zostupe bolo miestami blato a raz mi aj nohy ušli na suchej tráve. potom to stúpalo stále nahor a pred Brestovou sa aj celkom rozfúkalo.
Na Brestovej sa nám ukázali krásne výhľady na Salatín, Pachoľu, Baníkov, Volovec, Ostrý Roháč a celú panorámu.
Hrebeň ďalej bol ale celý omrznutý a už to bolo o zimnom prechode. My sme zostupovali dole na Predný Salatín, kde sme dobehli dve turistky a turistu z východného slovenska.
Na lavičke sme podebatili pri olovrante o vlkoch a medveďoch a pokračovali žľabom strmo dole. Chodník bol prerezaný a upravený. Asi v polke bola zvážnica, na ktorej bola zamrznutá kaluž s ľadom, kde slniečko isto celý deň nedosiahlo.
Spodok sme schádzali povedľa zjazdovky a potom po asfalte. Už sa celkom ochladilo. Taxi číslo bolo hluché a nám sa začalo črtať nepekných desať km do Zuberca a päť ďalších na Huty. Na úrovni chaty
Na Zverovke nám ale taxikár zavolal späť a tak sme si ho zajednali. Dorazil za desať minút. To bola naša záchrana. Za desať minút sme boli pri aute, zaplatili sme desať Eur, což bolo skoro zadara pri predstave toho asfaltu.
Nalodili sme sa a vyrazili hľadať Maroša. mal sa vraj nachádzať pred krčmou v Hutách. Zišli sme do Hút a prešli asi tri km a Maroša ani krčmy nikde.
Na otázku mobilom kde je, prišla odpoveď neviem. Keď som mu poradil nech sa opýta, prišla odpoveď, že mu nechcú povedať, ale keď povedal, že je asi tri km od hlavnej tak sme sa do Hút vrátili a on tam naozaj bol, asi pol km od miesta kde sme sa otáčali, len tá krčma nikde.
Cestou domov sme mali patáliu v Martine. Po prechode križovatkov sa auto pred nami prudko zaradilo doprava a Vilko musel prudšie brzdiť ,lebo na ceste pred nami bol trojuholník a za ním havarované auto.
Ten za nami tiež zabrzdil aj ten za ním a štvrtý nám predviedol parádny karambol keď v sedemdesiatke do nás vpálil. Villi mal prevalený kufor, ten Peugot za nami obitý predok aj zadok, ten za ním bol zrelý do šrotu, predok a zadok zrazený do hromady, ani dvere nemohol chudák otvoriť.
Ten posledný mal rozbitý celý predok a vystrelené erbegy. Ten havarovaný pred nami, prechádzal na červenú a z prava ho osolila strieborná oktávia.
Policajti mali fofr, šesť havarovaných aut na jednej križovatke. Za chvíľu ich tam bolo ako mravcov.
Síce boli v pohode ale moc sa aj tak netrhali, šák šichta beží. Stáli sme tam asi dve hodiny a potom sme mali prísť za hodinu na stanicu spísať zápisnicu.
Bolo pol jednej, keď sme od nich vymotali a pokračovali domov. Keď som domov dorazil boli skoro dve hodiny, asi môj potúrový osobák.
Náhľad fotografií zo zložky Sivý Vrch
