Gerlachovský štít - nami zvaný Gerlach
12. 9. 2011
Počasie je túto jeseň turistom naklonené a hoci je už september, stále je teplo a slnečno.
Navrhol som Vilimu, že by sa dal spraviť ten Gerlach, pahrb slovenský najsamvyšší, ktorý som mu onehdá sľúbil, keď to včul porátam, tak už deväť jarí uplynulo.
Termín som nadhodil v pondelok 12. septembra a nakoniec sme sa dohodli. Pridala sa Alenka a jedno miesto ešte bolo voľné, ale nenašli sme vhodného kandidáta.
Pár ľudí čo by som hore vzal nemalo čas a tí čo by radi šli, tých som zase ja nepoznal natoľko, aby som sa mohol na nich spoľahnúť.
Tieto faktory netreba podceňovať, nejedná sa o ľahký výstup a pri zmene počasia, alebo iných problémoch, by to mohlo viesť k fatálnym následkom, tak k tomu treba skutočne pristupovať zodpovedne.
Netreba sa porovnávať s horskými vodcami, tí sú namakaní, super vyškolení, super vystrojení, hore boli tristokrát a kľudne si uviažu na lano päť neznámych klientov, ktorých hore doslovne vytiahnu a dole zase spustia ako ovce na vôdzke. To sa robiť zadarmo asi nedá.
Inštruktor VHT je v inej pozícii, mal by sprevádzať hotových, vyškolených turistov. Je v jeho záujme aby vedel, že ovládajú prácu s lanom, pohyb v náročnom teréne, sú kondične zdatní, tiež ako reagujú v krízových situáciach, skrátka - mal by ich poznať.
Vyrazili sme o piatej z Prievidze a ôsmej sme v Smokovci dokúpili proviant. O pol deviatej prišiel privolaný taxík zo Sliezskeho domu, dali sme v hoteli ešte slivku na cestu a o štvrť na desať sme vyrazili popod Večný dážď do Velickej doliny.
Nasledovala odbočka na chodník pod Velickú próbu, kde sme dobehli troch Poliakov, postarších pánov tipu flanelka a paličky. Ešte sa nás pýtali, či je to isto cesta na Gerlach. Skúšal som ich odhovoriť, vysvetlil som im, že hore je hodne zlá orientácia, nie je problém sa tam niekde zarúbať a bez výstroje by mohli mať vážne problémy. Keď sme vyrazili, ešte o tom debatili.
Próba začína poohýbanými gramlami vpravo a po pár výšvihoch sa to mení na choďák v skalnom teréne. Je tam viacero chodníkov a každý si môže vybrať výstupovú líniu. Otvoril sa nám nádherný výhľad na Bradavicu a Veľkú Granátovú vežu, Granátovú stenu a Velickú Kopu.V pozadí vľavo sme videli Východnú Vysokú.
Pod vrchom sme zazreli Poliakov, boli ešte len niekde v polke Velického žľabu.
Do sedla sme sa dostali o pol dvanástej, oddýchli sme si a niečo zajedli. Ďaľší postup vedie traverzovým chodníkom priečne cez hrebienky a sedielka, pozdĺž časti Gerlachovského kotla, pod Čertovým chrbtom. Pokračuje pod Kotlový štít, kde sa hlavný hrebeň delí na Dromedárov chrbát s Dromedárovým Hrbom a Čertov chrbát s Kvetnicovou vežou, ktoré spolu tvoria ten z diaľky jasne identický Gerlachovský kotol.
Vedel som, že chodník nevedie po hrebeni, ale Alenku to tam jednostaj ťahalo a na jednom rebre, kde sa nám chodník stratil, vyliezla na hrebeň sa rozhliadnuť. Keďže sa nevracala, museli sme vyliezť za ňou. Čertov chrbát je krásne exponovaný, vzdušný, volné trojkové lezenie, pre lezca číra nádhera, ale cesta na vrchol tade nevedie.
Tak som ich zahnal zase dole na náš nekonečný chodník. Miestami sme obchádzali skaliská, preliezali ťažšie úseky opatrené železnými okami, kúsok schádzali a kúsok zase nastúpali.
Cez štrbinu pod Kotlovým sme sa prehupli von z kotla na druhú stranu. Keby nebola slabšia viditeľnosť, mohli sme už vidieť vrcholový kríž.
Ocitli sme sa vo výraznom žľabe a hlboko dole pod nami sme zbadali dvoch zostupujúcich turistov.
Po krátkom stúpaní sme sa ocitli na vrchole. Bolo okolo pol druhej. Vrchol bol ohmlený do biela, vetrík nezafúkal a tak ani nebolo nič dookola dokopy vidieť. Urobili sme pár foto pri kríži, Alenka nás zapísala do vrcholovej knižky, niečo sme aj zajedli, ale dlho sme sa tam nezdržiavali, lebo tomu počasiu som až tak moc neveril.
Zostup dole bol náročný na kolená, strmý a nekonečný. Sem tam sa ukázali fľaky čerstvého snehu, ale skala bola suchá a dobre to na nej držalo. S orientáciou nebol problém, stále dole výrazným Batizovskym žľabom. V nšžšich partiách sa nám ukázala Končistá a v pozadí aj Vysoká.
V dolnom úseku, zvanom Batizovská próba sú stienky s gramlami a nepríjemným dolezom, kde sú gramle odpílené. Nie je to moc náročné, ale zahučať sa tam dá, nehovoriac o mokrej, alebo ľadovej skale.
Úplne naspodu boli vyhladené oblé žulové rampy po ktorých sme o pol piatej zostúpili na suťovisko. Ešte sme prekonali jeden skalný stupeň a chodník nás doviedol k Batizovskému plesu.
Čakal nás hodinový zostup k velickému mostu, kde sme raz hodne dávno spali, keď sme s Gustom išli hore cez Tetmajerov žľab a potom päťdesiat minút do Tatranskej Polianky.
Dobojovali sme dosmädovaní, uťahaní a ustatí, ten asfalt nás dorazil. Bolo pol siedmej a bol už aj najvyšší čas, deň už pomaly končil. Ešte že sme mali v aute nejaké zásoby.
Bez batoha a topánok sa mi chcelo lietať.
Zastavili sme sa na Dechtároch na kofolu a niečo pod zub.
Do Prievidze sme dorazili o pol desiatej.
Moc pekná túra, poctivá a aj dosť náročná po stránke kondičnej i technickej, len aby nás takých ešte hodne postretlo.
