Choď na obsah Choď na menu
 

 

 

Grosglocner časť tretia  - vrchol

 


21. 8. 2011

Vstávame ráno o pol siedmej, väčšina našich spolunočlažníkov už vyrazila, ale my máme času dosť. Niečo zajeme, ustrojíme sa, ranná povinnosť, dokupujeme vodu.

Z odkladacej miestnosti berieme mačky, úväzy a cepíny. Za chatou sa omačkujeme a osedákujeme. Ešte faktor, okuliare, šatky a prilby.

Je sedem hodín a po snehovom poli sa dostávame k strmému snehovému výšvihu. Na vrchu sa hnusne rozfúkalo, ale sa aj ukázali výhľady na druhú stranu.

Nad nami v sedielku sa tlačí hromada lezcov, niektorí postupujú s vodcami, naviazaní už od chaty. Do sedielka je to čím vyššie, tým strmšie, miestami ľadové schodíky, miestami skala a hlina. Je to trochu primrznuté, ale nič moc.

Kým sme sa vytrepali do sedielka, tak tam už skoro nikto neostal, aj tak dobre, aspoň sme mali miesto vyzuť mačky a odložiť ich niekde pod kameň. Zatiaľ nám nikto nešlapal na päty, ale zdola sa už ukazovali ďalšie skupiny.

Vrcholový hrebeň je skalnatý, snehu nikde. Ľubo si ho pamätá z minulosti ako celistvý vyfúkaný ľadový hrebeň, ale ja som ho zažil zase úplne bez snehu.

V strede je malé sedielko sčasti odistené ocelovým lanom a po celej dlžke sú umiestnené poldruha metra vysoké vyleštené, oceľové stojky na istenie.

Postup vpred je brzdený vracajúcimi skupinami, miestami sa vytvárajú hotové zápchy.

Lezenie to nebolo náročné, ale vpravo nič a vľavo ešte menej, dokopy slušná hĺbka. Po desiatich minútach sa prejavila expozícia, u Villiho sa stratila istota a Ľubo zavelil " Lano ".

Naviazali sme sa a pomaly pokračovali ďalej. Niekto pred nami tu mal evidente žalúdočný problém a ja som do toho asi stúpil, Ľubo čo šiel za mnou to ohodnotil "Osratý Grossglocner".

V sedielku sa tvorila zápcha a trvalo hodnú chvíľu kým sme sa prebili vpred. Odtiaľ na vrchol to bolo na skok.

Potriasli sme si rukami, urobili vrcholové foto, nasýtili sa výhľadmi dookola.

Okolo prefrčalo zo tri razy lietadlo, zamávalo krídlami a bolo preč.

Počkali sme kým sa to pred nami trochu vyprázdni a začali zostupovať. Aj tak sme uviazli v sedielku.

Bol tam ľadový mostík a boty sa nemali o čo zaprieť. Tesne pred nami tam vyletela nejaká baba a keby nebola naviazaná, tak ide po riti až dole.

Zostúpili sme až do druhého sedielka s mačkami, obuli ich a zostupovali po ľadovej rampe dole.

Už to bolo hodne rozmočené, keďže slniečko sa do toho riadne zapieralo. Pretláčalo sa tam zase hodne skupín, ale nakoniec sme zišli až dole na chatu.

Tam sme sa prezliekli, dali kafe a nejaké raňajky. Moje arašidy evidentne nezvládli tú výšku a hrali sa na nafúknutý balónik.

Debatíme, kde budeme späť. Ľubo navrhoval dole parkovisko, ale ja som bol za presun do kempu pri jazere, radšej kúpanie v jazere ako spať medzi lopúchmi.

Ľubovi šlo o to pivo na Štrúdli, ale povedal, že ak to budeme stíhať, pôjdeme k jazeru.

Už naľahko vyobliekaní zostupujeme zaisteným rebrom dole až na snehové pole a po ňom aj na starý ľad.

Všade okolo hučia potoky vody. Ak to takto pôjde ďalej, už tu dlho nevydrží.

Kúsok nižšie sa rozdelíme na dve skupiny. Ja s Dominikou ideme vpravo a prekračujeme vymletý potok v ľade cez padnutý kameň, ostatní postupujú vľavo súbežne s rozširujúcim sa tokom a preskakujú ho až dole, kde ho bola skoro riečka.

Na štrúdli sme dali pivo, teda okrem Ľuba.

Zostup na Luknerhaus bol nekonečný, ale chodník je fakt perfekne urobený a naše kolená to zvládli.

Nahádzali sme veci do auta, nasadli a hor sa k jazeru.

Voda bola geniálna, to bol tekutý pôžitok, spočiatku studená, neskôr tak akurát.

Vybalili sme stany, postavili ich, nech pomaly schnú, vytiahli variče a navarili poriadnu večeru, aj fernetu sa ušlo.

Skončili sme zase na pive, hladnejší aj na nejakom šaláte, ktorý zožal veľké ovácie. Skonštatovali, že je dva krát drahší a desať krát lepší, ako u nás.

Keď nás čašník jemne upozornil, že mu už skončila šichta a neskôr nám aj nejemne zhasol svetlo, sme sa preskupili k autu a do stanov.

Dominika sa vyjadrila, že dnes môžem chrápať koľko chcem, že to nemá význam, ale evidentne podcenila moje kvality.

Nad ránom sa ticho vytratila a roztiahla si karimatku až za Ľubovým autom z druhej strany.

Aj Villi skonštatoval, že takto vo švungu ma už dlho nepočul.

No čo, kto umí, ten umí, ja za to fakt nemôžem. Keď som unavený - chrápem, keď som opitý - chrápem, prúúser nastáva, keď som unavený a opitý.

                                   Prajem príjemné sny.

 

43.jpg

Ďuro