2. - 4. 9. 2011
Nastala jeseň, tým relatívne ustálené počasie a teda vhodný čas na hrebeňové túry. Najskôr bola navrhovaná Malá Fatra, ale vyhrali to Nízke Tatry. Zúčastnená skupina sa dala dosť rýchlo do hromady s tým, že Ďuri musí byť v nedeľu v práci tak to bude musieť skrátiť a Gabika podľa toho, čo jej povie koleno.
V piatok 2.9.2011 sme sa stretli na autobusovej stanici síce na inom nástupišti, ale nakoniec sme to tak tak stihli. Cestovali sme do Žiaru nad Hronom medzimestským spojom, tak sme mali čas na výhliadky okresom. V Žiari po uvítaní orechovicou a čokoládou sme mali hneď prípoj až na Čertovicu. Po krátkej prestávke v podobe pivného moku a domácich zásob sme sa pomaly pohli na Lajštroch. Ďuri fotil kvetenu a iné krásy. My niektorí sme sa zúčastnili kvízu otázok našej uvravenej Alicky, ktorá sa nezaprela ani tento krát.
Pomaly pasúc sa, ako zvykne hovoriť Jarko Malina a obdivovaní stále neokukaných výhľadov sme o sedemnástej hodine dorazili na chatu M.R.Štefánika. Nasledovalo pivko, guláš a iné domáce tekutiny, čo sme si zaslúžili po 772 metrovom prevýšení. Nasledovali dve rozhodnutia. Alica s Malinom šli na podvečerný výstup na Ďumbier a my ostatní ubytovať a dopĺňať tekutiny v chate.
Po raňajkách, ktoré sú zahrnuté v ubytovaní a spoločnej fotke sme sa o 7 45 hod pohli smer Ďumbier. Ráno bola plechová obloha, dole inverzia, tak sme pomaly vystúpali až na Ďumbier. Dole na Krúpovom sedle sme nechali batohy, aby sme mohli lepšie nasávať chladný tatranský vzduch. Potom sme už pokračovali až na Chopok.
Malé občerstvenie padlo vhod. Vybehli sme aj na vrchol, ale na ňom, ako aj po chodníku bolo toľko ľudí, že na vrcholové foto bol poradovník.Tak sme bez neho. Na chate sa Gabika rozhodla, že zostúpi dole lanovkou do Demänovskej doliny a nie s Ďurim na Tále.To ešte netušila ako dobre spravila.
My sme pokračovali cez Dereše ďalej, kde sa Ďuri odpojil a po žltej pokračoval na Tále. Ďalej nasledovalo sedlo Poľana, Krížske sedlo, Kotliská, Chabenec 1955 m a až na útulňu pod sedlom Ďurková. Ja som pod Kotliskami trošku pridal do kroku, aby som zarezervoval miesta na slovenskom matraclágri v útulni Ďurková.
Mali sme info, že deň pre tým už od 16-tej bolo narváno a mne by sa nechcelo spať na nejakej lavici v jedálni. Myslím, že ani ostatným. Nasledovalo pivko, šošovicová polievka, hygiena na studničke a veru keď sa vonku schladilo šup pod spacáky. O 19-tej prvý a posledný už neviem...Zato ráno sa nám dobre vstávalo. Po menších raňajkách, niekto po menšom makeupe sme o 7. 20 hod.vyrážali na hrebeň.
Počasie sa trochu zmenilo. Nad Chopkom boli tmavé mraky, ktoré sa neskôr rozplynuli, ale ináč bolo polooblačno a fúkal východ 3 m/s. Cez deň sa to vylepšovalo so slnkom. Obedovali sme na Veľkej Chochuli 1753,2 m za malou kosodrevinou v závetrí. Výhľady trochu v opare na Veľkú Fatru boli úchvatné a už bol vidieť cieľ našej cesty-Donovaly.
Potom pohodovo cez Prašivú 1651 m do Hiadeľského sedla 1099m, kde sme o12-stej dali pauzu. Po dohode sme obišli Kozí chrbát 1330m žltým traverzom. Cez trávnatú Kečku 1228 m a Donovalským lesíkom sme sa dostali do starej baníckej osady Polianka. Z Polianky po asfaltke s výhľadom na časť trasy, ktorú sme v nedeľu prešli sme skončili naše trojdňové putovanie krásnym hrebeňom Nízkych Tatier.
Celkový záver bol v miestnej samoobsluhe s pivkom, rezňom a inými dobrotami. Autobusový návrat prebehol bez problémov a o 19 15 sme vystúpili v Prievidzi.
Jozef P.
Nízke Tatry od Ďura
Oddelil som sa od skupiny na Derešoch na pravé poludnie a zostupoval som po žltej značke na Tále. Tadiaľto som ešte nikdy nešiel a mal som záujem si to prejsť.
Chodník strmo klesal do sedielka po veľkých balvanoch, miestami sa predieral v kosovke. Stretol som pár turistov a veru neboli z neho moc nadšený, jedna pani šla miestami doslova po štyroch.
Na úseku za sedielkom som už ale nestretol nikoho. Chodník odbočil doprava a obišiel prvý kopec, za ktorým sa vyškriabal na hrebeň. Miestami sa bolo treba predierať v kosovke, výhľady žiadne. Moc ľudí tu nechodí, našiel som nedotknuté krásne zarodené brusnice.
Nemal som moc veľkú časovú rezervu a tak som šľapal skoro bez prestávky. Úsek zo sedielka na Babu bol písaný za päťdesiat minút, ale bola to blbosť, tak akurát vrtulníkom, v skutočnosti som bol na Babe za dve a pol hodiny. Miestami sa chodník uhýbal z hrebeňa na bočné trávnaté svahy, miestami sa ukazovali aj pekné skalnaté útvary a aj výhľady dozadu sa našli.
Prvý smerovník som našiel až pol hodiny za Babou na nepríjemnom bočnom traverze v pravom svahu. Chodník tu bol dosť krkolomný, náročný na opatrnosť a trpezlivosť.
Neskôr som sa dostal na rúbanisko a do polomu, stratil so cez pol hodinu vracaním sa a hľadaním značky na viacerých miestach.
Za polomom sa zrazu chodník napojil na novú zvážnicu a skoro ma porazilo, keď som sa otočil a zistil, že nová značka celý ten polom obchádza po tej zvážnici. Z druhej strany žiadna šipka nebola a kto to nepozná tak tam musí vliezť. Našiel som smerovník Tále osemdesiat minút, ja som mal do odchodu autobusu šesťdesiat, tak som kopol do vrtule, že to stihnem.
Ale na najbližšej križovatke som skončil, značka bola pred ňou a za ňou nič. Šiel som doľava a našiel som zatretú starú značku, tak som sa vrátil a skúsil to vpravo. Prudko to padalo dole a asi po tristo metroch sa ukázalo, že sa točí doprava a ústí na kľukatú starú zvážnicu, čo evidentne nemohla byť správna cesta. Zase som vyliezol na tú križovatku a dal sa doľava, že serem na značku, však nejako dole zídem.
Po dvesto metroch som narazil na žltú značku. Ten značkár asi šetril farbou, značky boli každých tristo metrov a iba jedna, kolmo na prechádzajúci chodník, tak ste ju zbadali, až keď ste boli pri nej. Celý nasledujúci úsek som väčšinu času nevedel či som ešte na značke, alebo už nie.
Ponáhľal som sa a väčšinu toho úseka som zbiehal. Skoro nikto to nechodí, dostal som sa do lesa, kde na strome bola značka, ale na zemi nebol ani len náznak chodníka, doslovne nič, tam bol asi len ten značkár a ja.
Na Tále som dorazil o 16.05, autobus bol dvadsať minút preč. Sadol som v reštike a dal kofolu, kafe a pívo v tomto poradí. Ďaľší autobus šiel až po pol siedmej, tak som po asfalte zišiel do Bystrej, kde som ho počkal.
Odfotil som pri ceste nejaký malý drevený krížik s pozlátenými guľami, asi autonehoda.
V Brezne som chytil prípoj do Bystrice a tam som musel počkať na Pražák o pol desiatej.
V Bystrici na autobusovej stanici skapal pes, nie len že vyzerá otrasne, ale o ôsmej zavreli jedinú krčmu, nie sú tam žiadne toalety, no katastrofa.
Vo Zvolene nastúpili dvaja podgurážení, ukecaní, postarší češi, čo sa vracali z týždňovej dovolenky na slovensku a robili cirkus, až ich šofér poslal dozadu do päťky.
Domov som sa dostal okolo jedenástej a mal toho celkom dosť.
Na druhý deň som mal z toho poklusu dole kopcom slušnú svalovku na stehnách.
Ďuro
Náhľad fotografií zo zložky Nízke Tatry september 2011
