Radobica - Kamenec
krížom cez horu Vtáčnikom u nás zvanú.
30. 12. 2011
Čas letí ani bláznivý, ja nechytím ho ani vy. V normálnej dennej tlačenici ho akosi nevidno, ale zaregistrujeme to v prípade okrúhlych výročí, či väčších osláv, keď človek trochu odstúpi a zmení uhol pohľadu, zarazí ho, trochu nečakane, trochu prekvapene svojim nenápadným, ale vytrvalým plynutím.
Tak nejak sme aj my trochu odstúpili a zadívali sa na dvadsať päť ročníkov prechodu z Radobice do Kamenca cez kopec Vtáčnik.
Keď sa povie štvrťstoročie, každý si predstaví neskutočne dlhý čas, rad dní, hromadu pív, spústu akcií i smien v práci.
Tých dvadsať päť prechodov zbehlo ani voda, len na fotkách vyzeráme mladšie, obliekali sme sa tiež nejako inak i fotilo sa trochu inak.
Prvý prechod sa uskutočnil v roku 1987 a šli až traja, Milan, Dano a Jozef. Končili na zábave v Kostoľanoch, kam dorazili s riadnou haluzou, pri pokladni vysvetlili, že oni neplatia, oni sú turisti.
Roky boli rôzne, suché i mokré, so snehovým popraškom i so snehom dvojvaječným.
Pamätné sú dva nočné dojazdy, keď sme blúdili v Bystričianskej doline v snehu po pás i rok dvetisíc piaty, keď v noci pred výstupom navalilo pol metra prašanu a aj keď sme nechceli museli sme to na hrebeni vzdať, len dvaja bojovníci to prešli na snežniciach.
Jeden z najťažších rokov bol ten, keď snehu bolo po zadok a mal ľadovú škrupinu, každý krok ju musel najprv preraziť a ešte aj pri vytiahnutí nohy zo snehu mu bránila. Mierne popŕchalo a mrzlo to na nás. Bolo nás šestnásť, traja sa vrátili. Spočiatku sa v čele bojovalo aj cez sto metrov, ku koncu len zo desať, dostával som kŕče do slabín, ku Kláštorkám sme dorazili okolo švrtej, tesne pred zotmením. Túto krízu vyriešil vtedy Milan, šiel do čela a prešlápol to až na Vtáčnik, z ktorého to dole bolo už našťastie prerazené.
Pamätný je i rok, keď sme sa vracali pre stratený Milanov tradičný klobúk a on ho mal celý čas vzadu na batohu.
Nikdy nezabudneme na náročné znášanie na mol opitého Pala. Niesli sme ho ôsmi na nosidlách a dorobili sme sa ako svine.
Od 2004 roku sa chodí hore aj z Kamenca. Akciu robí Jožko - Slávik a v krčme varia výborný guláš, pri ktorom sa tradične stretávame.
Tento rok bol celkom pohodový, snehu dvadsať čísel, chodník prešlápnutý. Chytila nás mierna snehová metelica, ale čas sme mali dobrý. Bolo nás dvadsať päť, z toho štyri dievky a jeden tankysta, /pardon/ - pes. Vrchol sme dobili okolo tretej všetko bolo zafúkané snehom. Pofotili sme sa, niečo sa popilo bol zahájený zostup. Celkom sa šmýkalo a bolo aj pár pádov. Zostupoval som tradične vzadu s Milanom a so silnou zostavou z fluidu.
Do dvadsaťdeviny sme dobojovali už potme. Krčma bola plná, ani sadnúť pomaly nebolo kde. Guláš sa im vydaril, padlo aj nejaké pivečko a borovica. Vyhrávala muzika a niektorí aj tancovali. Spoločnosť sa rozchádzala okolo šiestej, ja som vydržal do deviatej.
Tento rok si bude pamätať hlavne Števo, Milanov brat, ktorému zlomenina nohy urobila škrt cez rozpočet a musel zostať doma.
Ďuro
