Ďuroviny - turistika, vht, horolezectvo,

Telgart - Čertovica

Zimný prechod Východnými Nízkymi Tatrami
 

25. 2. 2011

Presun busom z Prievidze ráno o šiestej do Telgártu. V krčme dávame posledné kafe a raňajky, dokupujeme proviant a o pol jedenástej vyrážame po červenej na Kráľovú Hoľu, prevýšenie 1000 m.

 V lese za dedinou schádzame z červenej a pokračujeme po chodníku pod linkou. Snehu tak dvadsať čísel, ale je zamrznutý a tak snežnice ostávajú na batohoch. Neskôr sa aj červená pripojila, pri búde kde linka končí sme dali desiatu a pokračujeme strmo hore popri tabuľkách nebagrovať až na asfaltku.

Za ňou sa napájame na zimné značenia zelenej. Fúčí strašne a kosa je jak v ruskom filme, asi desať pod nulov. Aj cez šatky a masky nám omŕza pravá čelusť a vršok stále v nedohľadne.

Stretáme skialpinistu, čo sa už vracia a ten nám povedal, že už je to len kúsok. Ako obchádzame roh budovy, vietor okamžite stíchne a je to ako malý zázrak.

Vnútri v chodbičke je teplučko, zhadzujeme batohy a vyzliekame bundy. Je tam lavička a teplý radiátor - hotový luxus. Niečo zajeme a oddychujeme. Po asi polhodine dorážajú dvaja turisti s batôžkami, len na otočku.
Okolo tretej vyrážame ďalej. Vietor neustáva, viditeľnosť tak dvadsať metrov, tak akurát po ďalšiu palicu. Na jednom mieste chýbali dve za sebou a skoro sme mali problém.

Vietor vytvára na batohoch a odevoch výrazné biele linky a vyzeráme ako z kresleného filmu o alpinistoch, hoci alpu nepijeme. Postupujeme stále bez snežníc, hoci sa občas brodíme nafúkaným prašanom skoro až pod kolená. Trasa chvíľu klesá, potom stúpa, viac menej výšku nestrácame.

Stmieva sa okolo šiestej a my musíme obuť snežnice a vytiahnuť čelovky. Zostupovali sme priesekom v kosovke, navigácia zblbla a poslala nás doľava namiesto doprava, záveje prašanu boli skoro po pás. Až po úprave rozlíšenia sme sa dostali späť na červenú a pokračovali nekonečne dlho k smerovníku s útulňou Andrejcová 100 m na západ, pritom bola 40 m na sever od neho.

Hľadali sme ju skoro pol hodinu a našli sme ju okolo deviatej, zima bola -15 °C. Zakúriť nešlo a tak náš zdroj tepla bol kahanec, variče a čo sme si nadýchali, keď sme šli spať bolo -7°C. Predtým sme ale varili polievky, čajovalo sa a aj nejaký boj s domácim sa zviedol, ale len symbolický. Sneh sme nemuseli topiť, pri chate je prameň a napodiv nebol zamrznutý.

Ráno bolo mrazivé, krásne čistá obloha s výhľadom na Vysoké Tatry. Niečo sa zajedlo, navaril sa čaj na cestu, aj kadibudka za chatou sa použila. O ôsmej sme vyrazili ďalej, vyšlo slnko a ostalo teplo. Postupne sme sa zbavili spodkov, búnd, rukavíc a naľahko postupovali po tvrdom snehovom hrebeni. Miestami sme ale narazili na prašan v kosovke a tam sme sa prepadali až do pol stehien aj so snežnicami.

Tesne pred obedom sme zišli z Pálenice strmým chodníkom šesťsto výškových metrov do Priehyby, kde miestami už ani sneh nebol. Niečo sme zajedli a oddýchli a o dvanástej vyrazili, čakalo nás štyristo metrové prevýšenie na Kolesárovú.

Úsek na Oravcovú bol písaný 23 minút a bojovali sme ho jeden a pol hodiny, po krkolomnej strmine sme uviazli v polome, vľavo strmý svah, vpravo kosodrevina. Žigi s Peťou to celé obišli zprava, ale my ostatný sme tam museli kruto bojovať.

Celý hrebeň v nasledovný pasážach bol orientačne nevýrazný, s kosodrevinou pod snehom, raz sme z neho aj zbehli a museli sme sa vracať. Rozdelili sme sa do dvoch skupín, vpredu Peťa, Žigi a ja a vzadu Jojka, Víťo a Peťo.

Veľmi nám pomohla stará  nevýrazná skialpstopa ktorej sme sa celí čas držali, keďže značené to bolo len tak tak. Postupovali sme rýchlosťou 2 km/hod, t.j. dvakrát pomalšie ako bolo značené na tabuliach.

Tma nás zastihla na zostupe za Homôlkou, pri tabuli Ramža jedna hodina. Za ďalším kopčekom sa chodník lomil doprava a nasledoval nekonečný, hnusný traverz lesom, kopec obchádzok popadaných stromov, pri svetle čeloviek.

Nakoniec sme zostúpili do sedla odkiaľ sme pokračovali neznačenou zvažnicou smerom do Bacúcha. Žigi trvdil že ideme dobre, ale červená značka tam nebola. Po poldruha km sme sa dostali do miesta kde bola Ramža podľa GPS vzdialená 310 m a začala sa vzďaľovať.

Podľa výškomera mala byť o 50 metrov vyššie vpravo vo svahu, aj sme hľadali nejaký chodník ale bola tam len súvislá nepriechodná rúbaň. Ja som si pamätal, že ku chate sa schádzalo zvrchu a tak sme usúdili, že sme niekde mimo a vrátili sme sa kilometer späť, kde sme stretli Víťa s Peťom a Jojkou.

Víťo potvrdil, že ideme dobre a že dole v prudkej zátačke doprava je chodník kolmo hore ku chate. Ešte si to overil u Milana a pokračovali sme ďalej. Ešte sa nám posmieval, že sme sa vracali, ale keď sme to rozobrali, zistili sme, že o tej odbočke vedel len on.

Ani Peťo s Žigim čo tu boli minulí rok o nej nevedeli. Urobil tú istú chybu ako Milan minulý rok, nechal si informáciu o odbočke pre seba a i keď išiel úplne vzadu, vôbec ho netrklo, že nám mal dať dopredu vedieť. Keby nás nevarovala GPS, tak sme mohli po tej zvážnici zostupovať až do prdele.

Sčasti je tam naprd aj značenie, na zvážnici vám ukazuje GPS červenú, ale ona ide pritom súbežne o pár desiatok metrov vyššie, na križovatke v sedle, kde sa rozdelovali nebol ukazovateľ a nebolo by odveci umiestniť aj do tej zátačky s odbočkou tabuľu  "Ramža - 100 metrov", aj keď to nie je na značke, pravdepodobne nie sme jediný čo tam kufrovali.

Po krátkom stúpaní sme sa dostali k smerovníku na červenej, útulňa o sedemdesiat metrov vyššie. To bol moc krásny pohľad. Po dvadsaťjeden km a trinástich hodinách pod ťažkým batohom sme konečne dorazili do cieľa, zložili batohy, vyzuli snežnice.

Sadol som na pričňu, ľahol dozadu a zaúpel, v chrte všetky stavce zaprotestovali, ako sa vyrovnali a dostávali na svoje miesto. Víťo vedľa tiež zaúpel, až sa ostatný vonku zľakli čo sa deje. Zakúrilo sa v piecke a dal sa topiť sneh na čaj a polievku.

Bodli nám nachystané triesky v peci, ale bodla by aj sekerka, teda keby bola. Keď sa sneh stopil bolo vo vode hodne ihličia, ale s tým sa nedalo nič robiť. Spravil som si bydlo a po ľahkej večeri zaľahol podľa hesla - chrápanie nevadí, len musíš zaspať prvý. Ostatní sa na mňa ráno pozerali trocha ukrivdene, ale keď som ich nad ránom počúval, nedali sa moc zahambiť.

Vstali sme o šiestej, uvaril sa nejaký čaj a niečo sa aj zajedlo. Ja som sa aj pozeral na svoju poslednú konzervu - poľská šunka, ale vôbec som nemal hlad, tak som ju hodil do batoha a vypil som len pol litra čaju.

O siedmej vyrážame, tak aby sme stihli autobus pred jedenástou. Letný čas je hodinu päťdesiat a dlžka 7,5 km. Chodník je prejdený a až na pár horších miest ideme po zamrznutom snehu a napredujeme dosť rýchlo, len o niečo pomalšie ako letné značenie.

Chvíľu lesom, potom rúbaňou, viac menej v jednej výške. Ja sa trápim, nechce mi to šľapať a v polceste prichádzam na to, že musím niečo zjesť aj keď mi nechutí. Zhadzujem batoh a konzervu zbagrujem lyžicou za tri minúty.

Potom to už ide, dobieham ostatných a v sedle nad čertovicou zrýchľujeme aby sme stihli prvý autobus o pod desiatej. Stretáme viacero skupín bežkátrov.

Záver ide Víťo behom, že pre istotu. Dorážame včas, autobus päť minút po nás.

Toto bola hodne náročná záležitosť, hlavne ten sobotný úsek, v prípade problémov so snežnicov, alebo kolenom by bol dojazd asi nereálny a bivak v lese pri - 10°C, bez stanu, sekery a ohňa, aj dosť na hrane. Tak isto hľadanie zle označenej útulne pre vyčerpaného turistu v zime môže dopadnúť dosť zle.

Inak to bola moc pekná túra, hodne náročná na hľadanie značenia, pohyb so snežnicami v náročnom teréne, siahnutie až na spodok síl, presuny potme, klesania i stúpania, vietor s hmlou, slnko a jasno, ale hlavne, že sme sa všetci v poriadku vrátili.

Pre budúcnosť by som odporúčal vziať pre partiu sekerku, veci na podpaľ, materiál na opravy snežníc, aspoň jednu mapu, bodol by aj malý stan dvojka porozdeľovaný v skupine - pre stav núdze.