46. Zimný zraz turistov - Levoča 2012
2.-5. 2. 2012
Zimný zraz turistov, akcia o ktorej kopec ľudí ani nevie, že čo to vlastne existuje. Stretávajú sa tu peší turisti, Tomíci, ale hlavne bežkári z celého Slovenska a prichádzajú i z Česka, či Polska, keďže sa to kombinuje aj s medzinárodným zrazom turistov.
Tento rok bol už 46. a konal sa na Spiši v Levoči, meste krásnom a starobilom. Snehu tu bolo podstatne menej ako u nás, prejavil sa tak zatatranský zrážkový tieň, ale mráz mali prvotriedny.
Bývali sme tak, ako bývalo kedysi dobrým zvykom v triede základnej školy, na karimatkách a v spacákoch, v hojnom počte šestnásť kusov.
Predvoj, teda Priehodovci stihol všetkých zaregistrovať i na zahájení sa tiež zúčastnil, no nám sa to už akosi nezadarilo, skrátka nestíhali sme.
Slobodovci mali pred Levočou defekt a jazdili na jednej letnej.
Na piatok bola vybratá dvadsaťtri kilometrová trasa L3. Ešte sme vybehli na nejakého čapáka, do zadymenej krčmičky s veselou atmosférou a potom už do spacáku.
Po dlhšej dobe sa v našom kolektíve ukázal aj Janči, čo sa prejavilo hneď ráno keď tvrdo a nekompromisne rozsvietil svetlo už o piatej, za čo sme sa mu hneď a náležite poďakovali.
Mali sme relatívne dosť času na raňajky, ustrojenie i ranné kafé s pokecom.
Odchod autobusu mal byť o ôsmej, ale keďže im zamrzli štyri autobusy, posunul sa odchod na deviatu. Zima bola tuhá, že vraj až dvadsaťšesť pod nulou, tak sme sa presunuli do kina, kde sme na chodbe v úzkom kolektíve načali antidepresíva.
Po pristavení busov, sme sa nalodili, či vlastne naautobusili a presunuli do dedinky Dravce.
Ešte sme postupovali pešo kus za dedinu a až na lúke sme obuli bežky. Trasa viedla po červenej značke, nebola prejdená, prvý prešľapávali, ale sneh bol tuhý, neprepadával sa a postupovali sme dosť rýchlo.
Ukázali sa nám aj krásne výhľady na Tatry, čo veľa fotochtivých aj využilo. Prestávka bola v dedine Vlkovce, kde sa v kulturáku podával horúci čaj a aj káva sa varila. Veru dobre nám to padlo, aj iniciačné sa vytiahlo, aj kus reči prehodil.
Mráz sa podpísal aj pod Alenkyn problém, mala staré lyžiarky, podobné ako vzor 75, ale užšie, na ktorých sa jej podarilo odtrhnúť kus gumy čo sa upína do viazania. Spolu s Villim šli odtiaľ pešo až do Levoče.
Za dedinou sa šlo zase peškom asi dva kilometre, potom výrazné stúpanie a pekné zjazdy, až po nebežkovateľnú, lesnú buldozérom odhrnutú cestu. Poniektorí to aj skúšali, ale bola to škoda sklzníc.
Vzhľadom k tomu že fáborky ktosi ukradol, smerovníky tiež neboli a sprievodcovia ostali v kulturáku pri fľaške, nastali určité orientačné problémy, ktoré vyriešil nejaký Košičan – tadeto po zelenej je to do Levoče najbližšie.
Mal síce pravdu, ale my sme tade ísť nemali. Skrátili sme si to o nejakých sedem kilometrov, ale ani nám to moc nevadilo.
Druhá časť peletónu už nemala také šťastie a tí - trasy znalí ich stihli zavrátiť na správny kurz. Mali sme tam tiež štyroch bojovníkov, čo dorazili až podvečer a mali toho plný chrup.
Program bol štandardný, sprcha , večera a posedenie v Bašte pri country kapele a neskôr spolu s Košičanmi pri Peťovej gitare, bongách a vlastnej zábave.
V nedeľu sme vyrazili na L6, autobusy boli v poriadku, ale zdvihol sa vietor a v Brutove, kde sme vystupovali bolo fakt brutálne zimno. Bez kukiel , šatiek, šálov a iných pokrýviek tvare to bolo zrelé na omrzliny.
Trasa postupne stúpala až na nevýrazný hrebeň z ktorého bol pekný zjazd až do dediny Oľšavica . Sneh bol prachový, moc sa nepadalo a keď, tak do mäkkého.
Nasledovalo zase výrazné stúpanie a potom po poliach a kopcoch nekonečne dlho až do dediny Uloža, pred ktorou bolo treba vyzuť bežky. Ľahko sa to hovorí, ale horšie robí. Viazanie zamrzlo a nechcelo odomknúť, povolilo až keď som ho oblial teplým čajom, ale keď ten čaj zamrzol, bolo to úplne v háji.
Našťastie za dedinou bola občerstvovačka v miestnej koliboreštike, oprel som bežky o krb a viazanie nemalo na výber. Podobných problémov s viazaním tu malo veľa bežkárov.
Čím novšie a premakanejšie, tým háklivejšie a neopraviteľnejšie. Mne sa to stalo prvý raz, ale od ostatných som sa dozvedel, že je to dosť bežné. Preventívne treba viazanie prestreknúť WD40tkou a nie je zlé nosiť v batohu aj tekutý rozmrazovač do zámkov. Nabudúce už budeme múdrejší.
Z reštiky som šiel posledný, hodný kus po našich. Nasledoval úsek hore dole po poliach, mierne snežilo a v zjazdoch som už nevidel vôbec nič. Úsek v lese som zbehol na pešo a pri Mariánskej hore som dobehol Paľa s Peťom. Ešte posledný zjazd po chodníku a potom kúsok pešo až ku škole.
Večer bolo Oficiálne ukončenie zrazu v športovej hale, mohli dať aspoň orientačnú mapku, lebo nájsť ju nebolo ľahké.
Dozvedeli sme sa, že na zraze bolo tisíc tristo účastníkov, ďalší zraz bude na rok v Čadci, Oščadnici a Prievidza mala najväčšiu účasť okolo šesťdesiatpäť ľudí.
Potom bol papučák, hrala country duo kapela, pripojil sa k nám aj Rudo z Jedľových Kostolian s priateľkou. Naši aj trochu tancovali, ale moc sa nebavili. Ja som robil spoločnosť pani Ludmile z Raja, kým Vojto bol zaneprázdnený povinnosťami okolo záveru zrazu.
Potom sme sa presunuli pod Bašty aj s Košičanmi, kde Peťo zase hral na gitare, aj sa pospievalo, ale bolo vidno, že dnes všetci dostali do tela, boli uťahaný a zábava viazla.
V nedeľu sme sa po raňajkách zbalili, veci naložili do aut a vybrali sa na prehliadku mesta. Mňa osobne zaujala miestna miniLaScala, budova gymnázia a krásny kostol s dreveným oltárom.
Stále bolo jasno a studeno. S Paľom som ešte stihol jedného čierneho šariša v miestnej kaviarničke s krásnou horúcou pôvodnou keramickou pecou z predminulého storočia.
Cestou domou sme sa zastavili na Krajinke, na ovčí syr a geniálne horúce pagáče. Jesť sa tam nedalo, mali narváno a čakalo sa v rade na voľný stôl.
Tak sme sa zastavili v Reštaurácii Rieka pri odbočke na Šútovo a boli sme moc spokojný. Je to tam samoobsluha, ale varia moc dobre a je tam príjemné prostredie. Chýbala tam Peťová posádka, asi zabudli odbočiť.
Za zmienku stoja aj kopy ľadu na rieke okolo Kraľovian, také som ešte veru nevidel.
V Prievidzi som presadol do svojho auta a Janka s Peťom zase do Vilovho, rozlúčili sme sa a zrazu bolo po zraze.
Ďuro