Hohe Wand
18. - 20. 5.2012
Koncom mája vyrážame za kleterkami do Rakúska na vápencové skalky južne od Viedne.
Po zmätkoch v komunikácii sa delíme na dve skupiny. Ľubo s Peťom, Evou, Marošom, Paľom vyrážajú v piatok skoro ráno a ja s Alenkou zase o pol štvrtej poobede, v Blave presadáme do Viliho tátoša, smer Austria.
Do campu pod Skywalkom dorážame o ôsmej hodine. Maroš s Ľubom boli liezť, Maroš si capol redbull a celkom si vraj zalietal, vcelku boli uťahaný, ale spokojný. Eva s Paľom a Peťom boli turistikovať a mali toho tiež celkom dosť. Vybehli si hore dole chodnikom Vollerin a sťažovali sa na silný, nepríjemný vietor a chlad zo steny. Peťo skúšal aj nástup do HTLky, ale nepustilo ho to, je to vyšmýkané a náročné na ruky, nie nadarmo ju označujú ako extrémne silovú, náročnú kleterku.
Pri našom príchode už zdolavali KB trasu a boli na pol ceste ku dnu fľaše. Tak sme sa pridali, hodil som do pľacu Radosovú orechovicu a padlo aj zopár pív. Debata trvala až do neskorej noci. Postupne sa zdolal Materhorn, Monte rosa i Dom.
Kemp to bol taký provizórny, malinký, bez personálu. Každý sa zapísal a vhodil peniaze. Za stan sa platilo 12 Eur na noc. Toalety miniatúrne, ale čisté a kultúrne. Na parkovisku pod skalou sa už nesmie táboriť, policajti si to pravidelne kontrolujú.
Keď prišiel môj čas, zobral som si spacák, karimatku, deku a presunul som sa na lúku pod kempom. Mal som zaplatený flek v Marošovom stane, ale ja mám radšej výhľad zo spacáku na hviezdy nad hlavou. V noci bola kosa, ale mal som zimný spacák vylepšený dekou, tak to bola pohodička.
Ráno sme sa neponáhlali. K nástupu do HTL steigu prichádzame okolo desiatej, už je tam národa a čakáme v rade. Mam v pláne spraviť z cesty video a tak zaisťujem kameru proti pádu a robím prvé zábery. Kleterka je náročná hneď od začiatku, asi aby im tam nenaliezali cepri. Mydlové vstupy a nič pre ruky my dávajú hodne zabrať. Maroš tiež nadáva, strhol si otlak na prste. Lano je vyhladené a čoskoro chytám prvé otlaky aj ja. Cyklo rukavice sú krátke, nekryjú druhé články prstov a tak ich mením za zimné, ale v tých sa mi zase šmýka lano. Našťasie Maroš vytiahol z batohu leukoplast a tak prelepujeme boľavé prsty. Slnko pripeká, vetrík nefúkne, tvoria sa štuple, často čakáme, kým sa to zase pohne ďalej, tak mám čas aj čo to natočiť na kameru. Druhá tretina už nie je taká náročná, je tu viac vstupov i chytov. Pozorujeme ako dva sokoly utočia na krkavca, asi sa dostal moc blízko k ich hniezdu, nedali mu vydýchnuť, kým neodletel. Hore nad nami poletujú paraglajdingi, rogalá aj vetrone. V stene napravo lezú dva páry lezcov. Doliezame na križovatku k Blutspur Klettersteigu, kde sa dozvedáme že naši su už nalezení v nej. Rozhodli sa, že ju vylezú hneď, kým ešte vládzu. Je to najťažšia kletterka v oblasti, ale je to nanovo preistené a dlhe len nejakých tridsať metrov, trochu do previsu a trochu to vytláča. Názov Blutspur - krvavá stopa naznačuje problémy. Točím pár záberov a vyrážam. V kľučovom fleku som si odsadol, ruky už toho mali dosť, ale potom pohoda. Maroš tam vyhučal a odrel si nohu o istenie, tak to zabalil a hore prišiel po chodníku.
Hore sme si poležali v tráve, pozorujúc lietajúcu bandu okolo. Z výhliadky som natočil dolez HTLky. Celá cesta má asi tristo metrov prevýšenie a radí sa medzi najnáročnejšie v Rakúsku. Odporúčam vziať lezečky a poriadny feratový set. Ja som testoval nové boty, origoš na feraty, ale lezky to neboli, dosť to v nich šmýkalo. Na zostup boli ale výborné.
Po polhodinke sme zišli Vollerinom cez Klettergarten na križovatku pod Blutspur a doliezli sme si záver HTLky. Je to asi najkrajšia časť, nie náročna, ale pekna platňa na trenie s kútom a stienkou. Vo vrcholovom úseku bol malý oltárik v stene, nabudúce musíme aj my niečo obetovať bohom steny.
Hore sa už nezdržiavame a presúvame sa do blízkeho pohostinstva na pivo veru zaslúžené.
Zostupujeme Volerinom s výhladom na vstup do Frauenlucke, diery v stene s gramlovým nástupom a rebríkovým pokračovaním. O kus nižšie prechádzame popod balvan v minitiesňave podľa ktorého sa cesta volá, s viacerými ťažkými lezeckými cestami. Pod ním to bol už len klasický nenáročný chodník.
Prichádzame do tábora, hladný ako vlci a smädný ešte viac. Najprv pívo a potom niečo ukuchtiť. Ľubo vytiahol jabĺčka, prešlé trubkami od Vladina a všetci rečujeme rečou jablkového kmeňa - huuuh, ooohhh, huuustééé. Mňa pobolievala hlava tak som si hodil šlofíka a zobudili ma Paľo s Peťom po návrate z túry po plošine. Boli až na Kleine Kanzeli. Potom sme počúvali prenos z hokejového zápasu o postup do finále MS 2012, kde nám naši urobili radosť a postúpili. Dorazili sme zásoby piva, zase rečujeme húúúh, prekladané lepkavou demenovkou. Ja som sa informoval u suseda z Ostravy na kleterku Wildenauer, pretože som čítal štyry nástupy a každý vychádzal z iného bodu, ale zhodli sa že nástup je komplikovaný. Celkovo značenie tu je ako u hotentotov, červená s modrou kocočkou je vlastne modrá atď. Ukázal mi sprievodcov, kde ju hľadať a kade ide. Bol tu už viackrát a celkom to tu poznal. Ešte som kúpil od druhých susedov mapu za dve eurá, presúvali sa na Schneeberg a už ju nepotrebovali. S jej pomocou som vytýčil prístupovku na zajtra. Keď som dozrel, presunul som sa so spacákom na lúku. Noc bola oveľa teplejšia ako prvá, hviezd bolo plné nebo.
Ráno nás budili škorce, robili taký štabarc, že až. Urobili sme si kafe, naraňajkovali sme sa a pobalili pakšamenty. Okolo deviatej sme sa presunuli na male parkovisko medzi Zweiersdorfom a Oberhöfleinom, odkiaľ vyrážame po Springles-Steigu smerom na chatu Hubertushaus. Po asi štyridsiatich minutách odbočujeme doľava na modrobodkovanú trasu, Maroš s Evou pokračujú na chatu. Značenie žiadne len na skale modrou farbou napísané T+W. Postupujeme lesným chodníčkom a asi po desiatich minútach prichádzame na červenú odbočku doprava pod stenu. Značenie zase žiadne a tak vyrážam naľahko na prieskum. Po desiatich minútach strmého vystupu som sa dostal na nástup kleterky, kde sa už chystá skupinka čechov. Tí už boli aj hore a hladali ju už zo dve hodiny. Vrátil som sa pre našich a spoločne sme dorazili na nástup pod stenu.
Wildenauer Klettersteig je netradičná kleterka, nemá istiace lano, len postupové gramle. Stúpa doľava cez dve stienky a vlieza do komína s kameňom vo výleze. Je odporúčané mať okrem feratového setu aj dlhšiu slučku, lebo medzery medzi gramlami sú občas aj väčšie. Obtiažnosť sa trochu znížila pridaním nových gramlí.
Postupujeme celkom friško, sem tam to trošku vytláča ale pohoda. Keď sa dá točím kamerou, sem tam fotia aj ostatní. Vľavo sú pekné výhľady, ale my sa tlačíme doprava do kúta s komínom. Odrazu problém, niekto zostupuje v protismere. Bola to turistka bez úvazu, bez istenia a bez prilby. Bolo jasné, že to nie je žiadne ucho, ale aj tak sme si mysleli svoje, jeden rýchly presný kamienok a skydne sa dole ako vrece zemiakov.
Nejako sme sa povyhýbali a vliezame do komína. Mal dobrý ťah a fučalo tam ako v divé, ešte že zospodu. Cez škáru povedľa balvanu sa nedalo preliezť s batohom, musel ísť dole a ten nad prelezom ho prebral. Aj tak tam nebolo bohviečo miesta a musel som stiahnuť brucho, keď som sa tade tlačil.
Potom už len jedna stienka a boli sme hore. Naľavo výhľady na zasnežený Schneeberg, pod nami vežičky s čriernym krížom, napravo chodník s vidinou piva. Pobalili sme krámy a vyrazili, smer Huberushaus.
Tam nás už čakala Eva s Marošom. Dali si nejake pivo a kafe so smotanou, tak sme ich napodobnili a o pol druhej zahájili zostup Springlessteigom. Za hodinku sme boli pri aute, niečo zajedli, v kameninovom umývadle s točkou si poumývali nohy v ľadovej vode a vyrazili domov, aby sme ešte stihli hokej.
Bol to krásny víkend, počasie nám vyšlo, bola to zaberačka, bolel ma celý človek, ale bol som navýsosť spokojný ako aj všetci ostatní. Mam taký dojem, že z toho spravíme tradíciu a budeme sem chodiť aspoň raz do roka.
A tie čisté hory bez odpadkov a papierov mi tiež až tak moc nevadili, asi by som si nejako aj na to zvykol.
Ďuro
Náhľad fotografií zo zložky Hohe Wand máj 2012
