Murato
10. 6. 2012
Deň druhý začíname ranným kúpaním a raňajkami na izbe. Niekto vyštrachal, že v blízkosti dedinky Murato sa nachádza najkrajší kostolík na ostrove nazvaný Saint Michele, postavený z bieleho vápenca a zeleného kameňa.
Janka s Peťom a Ľubom vyrážajú na staničku v Casamozze, kde nechajú bicykle a potom pokračujú vlakom do Francarda, odtiaľ hodinku pešo pod skaly do lezeckej oblasti Caporalino, kde plánujú liezť.
Zoraďujeme sa a vyrážame, smer Bastia, ale dvanásť km. za kruháčom v Casamozze odbočujeme smerom na Murato. Cesta stúpa a my s ňou, nemá to konca, až sa dostávame na križovatku. My odbočujeme vľavo do kopca na dedinku Rutali , Maroš sa rozhodol že ide rovno, cesta mu klesala asi dvesto metrov a potom stúpal k ďalšej križovatke a potom doľava k Murátu, stále do kopca.
My sme nastúpali len nepatrne. Mne to nešlapalo, nevedel som prečo až som si uvedomil, že som ráno zjedol len bagetku s maslom a medom, z teho moja maličkosť nemôže jazdiť celé doobedie.
Ihneď som zastal v zátačke, v tieni, s kamenným múrikom a bohatým prameňom. Vytiahol som desiatu, najedol som sa a nabral som si čerstvej vody. Hneď mi bolo lepšie.
Sto metrov za zátačkou som pod stromom našiel vegetovať ostatných. Nešlo im do hlavy kde som zmizol, videli ma vchádzať do zátačky a ďalej už ništ. Keď som im objasnil, že som sa najedol, skoro ma zožrali, vraj som sa bál, že by som sa musel deliť s klobáskou, čo vôbec nie je pravda, vôbec som sa nebál, ale aj tak by som im z nej nedal.
Ešte krátke stúpanie do Rutali a potom klesanie po krásnej uzučkej asfaltke bez aut, len samá zátačka, mostík, dve zátačky - tento cyklosen bol dlhý šesť kilometrov, zakončený tvrdým stúpaním do dedinky Morato, za ktorou stál ten kostolík.
Kostolík bol práve v rekonštrukcii, opravovali nosné stĺpy pod vežou. Mne sa až tak moc nepáčil, pripadal mi akýsi moc prezdobený, tak akosi by vyzerala zebra, keby mala pásy aj vodorovne, skrátka niekedy je menej viac. Tie kamenné kostolíky majú svoju eleganciu, dôstojnosť, toto vyzeralo ako drahá plastová napodobenina.
V malej krčmičke pri ceste sme si dali kafe, malinké preso, ale s veľkou silou, ja osobne hneď dve.
Vraciame sa do Morata a pokračujeme ďalej po úzkej, nekonečne dlhej, asfaltovej ceste ceste. Zase mi to nešľape, asi to bude tým posledným mesiacom čo som sedel doma na zadku, mama si zlomila nohu a ja som jej robil operku.
Zase stretávame tlupy kôz a prasiec. Zastavujem keď fotím a tiež musím dofukovať zadné koleso, čo mi začalo sfukovať, takže hore do sedla dorážam posledný.
Cesta za sedlom klesá serpentínami doprava a neskôr prechádza doľava cez Bigorno a Campitello, až dole do údolia na hlavnú cestu, ktorá ústi na kruháč v Casamozze.
Bol to asi pätnásť km. dlhý zjazd. Na hlavnej ceste nás zaskočili zo tri nečakané stúpania, nie moc strmé ani dlhé, ale o to hnusnejšie. Od kruháča zrýchľujeme aby sme stihli aspoň záver večere.
Celkom sa to oplatilo, bolo kurča s ryžou a miska kompótu, bral som večere Peťovi a Ľubovi, kompóty som im nemal ako zobrať, tak som sa musel obetovať a sežrát ich.
Lezci dorazili okolo ôsmej, uťahaní, ale spokojný. Po náročnom dni nás tentoraz ani nemusela naháňať šéfka, sami sme zaliezli na kute.
Ďuro