Tre Cime di Lavarédo
17. 8. 2013
Prišiel náš posledný deň v Dolomitoch. Ešte program na pol dňa a potom cesta domov. Rozhodli sme sa pre lokalitu Tree cime di Lavarédo.
Keďže aj Ľubo s partiou sa presúvajú do iného campu, tak ráno spoločne pobalíme stany, rozlúčime sa a vyrážame každý na inú stranu. Oni plánujú Tomaseliho a mi Toblinger.
Presúvame sa cez Tre Croče a Misurinu na platenú cestu pod Rifudzio Auronzo. Auto si veru šťastne vydýchlo, keď sme zastali na parkovisku, bolo to brutálne stúpanie do výšky 2320 m.n.m..
Vyrážame po pohodlnom chodníku bez prevýšenia na chatu Lavaredo. Po pravej ruke vidíme výhľady na nespočet hrotov a štítov, z ktorých rozoznávame Mt. Cristalo a vľavo sa čnejú bralá Čím, s vrcholmi schovanými v oblakoch.
Prechádzame cez sedlo medzi Čimami a Paternkofelom, za ktorým je klesanie do dolinky so záverečným stúpaním ku chate Tre Cime Locateli. Na chate sa nezastavujeme a pokračujeme pod vežu Toblinger Knoten. Cestou sa nám otvárajú krásne výhľady na Paternkofel aj na Čimi.
Pod nástupom je už pár ľudí, ktorí sa richtujú do sedákov a ferraťákov, tak sa k ním pridávame. Ešte fotím nejaké kvetinky a Vilko pozerá do vyhĺbeného tunela v masíve. Stále nás udivuje, koľko námahy a driny tu museli vynaložiť na tieto obranné projekty počas prvej svetovej. Aj cestou sem sme videli pár tunelov, okien a strielní.
Nástup je stienkou a potom hneď rebrík, po ňom ďalší a zase ďalší. Je to strmé, občas komínové, ale hlavne rebríkové. Po nejakej polhodinke sme dosiahli vrchol vysoký 2617 m.n.m., fotíme sa pred krížom a zostupujeme po zaistenom chodníku. Stále sa nám otvárajú nádherné výhľady na okolitú scenériu hôr.
Zišli sme na chatu, je tu spústa ľudí a dobojovať sa k niečomu je problém. Dali sme si kávu, ale na pivo sa mi už nechcelo čakať. Vilko s Alenko si zmysleli voľačo jesť a čakali na to skoro hodinu, už ma to tam vôbec nebavilo.
Naspäť sme to sekli popod stenu Paternkofelu a našli sme fotogenicky uložené kamenné kocky, tak sme sa tam odfotili. Za chatou Locateli sme obdivovali nalezených lezcov v kolmej stene Čimi Grande, v dych berúcej výške.
Prichádzame k autu, prezliekame sa a veľmy pomaly schádzame serpentínami k Misurine. Brzdy sa prehrievajú a musíme zastaviť aby vychladli.
Počas cesty sa už nič nevyskytlo a tak sme okolo desiatej dorazili do Bratislavy, kde sme prespali a na druhý deň pokračovali Domov.
Video Tree Cime di Lavaredo
Ďuro
Tomaselli
Sobota 17.8. 2013
Rozlúčili sdme sa s Lorenčíkovcami. Odchádzali domov. Cestou sa chceli niekde zastaviť a my sme cestovali na sedlo Falzarego - 2105 m.n.m. Spoločne sme prešli chodníkom 402 do sedla Forcella Travenanzes, tam sme prešli na chodník 20 b. Hupom sme prešli do sedla Forcella Gasser Depot vo výške 2540 m.
Pri bivaku Delle Chiesa - 2652 m.n.m. stáli sme pod ferratou Tomaselli. Čierna ferrata 400 m prevýšenie, vrchol Cima Fanis Sud vysokej 2980 m. Rozdelili sme sa Magdi, Majka a Peťo Roža šli okruhom na Lagazuoi a ja, Ľubo a Chlpekovci sme šli na ferratu. Ako skoro všade bolo tam dosť ľudí a tak sme museli dosť čakať. Ale ferrata ako nás už Ďuri informoval, bola pekná miestami náročná na ruky, ale dosť kolmá miestami pri vrchu vzdušná. Výhľady ako vždy úžasné. Zostup ferratou druhou stranou do sedla Forcella dei Quaire a späť na chodník 20 b.
V sedle Falzarego sme sa stretli s ostatnými, spoločne sme sa presúvali do campu Malga Ciapela pod Marmoladu. Cestou sme rozmýšlali ako sa ten camp volá. Alzhaheimer fungoval. Už sme totiž v tom campe spali. Nakoniec sa to podarilo.
