Col Rossa
14. 8. 2013
Vstávame okolo ôsmej, vykonávame zvyčajné ranné úkony, počasie je ešte nie ideálne, ale aspoň že neprší. Stále trvá riziko búrok a nejak veľký projekt sa nedá robiť, predsa len na tých ferátach lezieme prakticky po hromozvode- vlastne bleskozvode , to železo zvuk nevedie.
Ľubo našiel neďaleko kratšiu červenú ferátku na kopec Col Rosa, po našom Róžov kopec. Stúpame chodníčkom priamo z tábora, najprv mierne, neskôr to trochu pritvrdí. Asi po pol druha hodinke sme na rozcestí pod ferátou, Ľubo stále váha či ísť do toho, ale ja som sa už rozhodol, že naspäť už nejdem, mrzelo by ma to, keby som nešiel a počasie blízku burku nijak nesignalizuje, len zahrieva. Okrem toho je to relatívne krátke a mali by sme čas zutekať, keby išlo do tuhého.
Na chodníku v kosovke pri prvom lane sa oferatosetujeme a oprilbíme. Po pár desiatkach metrov dorazíme pod stenu, dávame sa doprava k nástupu cesty. Musíme čakať, schádza starší manželský pár, trva im ti večnosť, majú rýchlosť asi meter za minutu a ešte sa istia lanom.
Začiatok je v pohode, potom prišiel trochu náročnejší flek, poniektorí už bojovali. Je to pekne vzdušné s pár peknými miestami, nie moc ľahké, tak akurát. V jednom mieste sa stúpa v záreze, ktorý sa zužuje a Zuzka predo mnou v ňom uviazla, batoh sa jej zasekol a nešlo to ani hore , ani dole. Musela ho dať dole, aby mohla pokračovať.
Za zmienku stojí aj pekný výlez po polici traverzom vľavo. Doliezame stienku a choďákom v kosodrevine sa presúvame pod poslednú nenáročnú časť, zaistenú gramlami. Doliezame na vrchol, vybalujeme desiatu a čakáme na posledných, na počudovanie sú poslední Vilko s Alenkou a stále ich niet, už som aj nervózny. Po dobrej polhodine sa objavujú a Vilko objasňuje, že ho Alenka donútila liezť bez lana, len sa na ňom istiť. Bol celkom rád, že je už hore. Robíme spoločné foto a prezeráme aj bunker z prvej svetovej, celý vršok je prederavený s mnohými chodbami.
Moc sa nezdržujeme, predsa len riziko búrky tu je a zahajujeme zostup, je to choďák vedený vymletým rigolom po dažďoch, miestami vidíme ďalšie pozostatky opevnení. Peťo Róža sa vrátil hore po mobil a ja ho čakám, tak sme posledný.
Zostup je nekonečný, miestami štrikovací chodník v prudkom svahu, miestami lesom a záver vo vodou vymletom šútolinovom žľabe. Ešte pár minút a sme v campe. Rýchlo pivečko, potom sprcha, niečo uvariť a zase pivečko. Večer spoločne preberáme plán na ďalší deň. Za cieľ padla Tofana di Rozes s nástupom od chaty Dibona.
Ďuro
Ráno sme sa moc neponáhľali, pretože bolo dosť mokro a skala šmykľavá. Ako je už rokmi overená skúsenosť, dotlačili sme Ľ. Slobodu k výberom trás, lebo dopredu to bolo len orientačne plánované.
Prvá ferratka bola neďaleko campu. Asi za hodinu a pol sme stáli pod ňou. Najskôr sme sa dostali do sedla Passo Pospocora 1710 m a odtial asi 15 min. na nástup. Magdi sa vrátila, lebo sa jej počasie veľmi nepozdávalo.
Ostatní po nahodení sedákov sme sa postavili do poradia. Ferrata mala okolo 300 m. Nebola náročná aj keď ju opisujú ako ťažkú. V strede nad komínkom bol vzdušný hrebienok, ale dobre zaistený. Pred vrcholom pár kramlí. Col Rosa má 2166 m a chvíľu to vyzeralo, že niečo prihrmí, ale obišlo nás to. Naspäť sme sa vrátili strmým chodníkom. V campe zaslúžené pivko.
Jožko Priehoda