Choď na obsah Choď na menu
 

 

 

 

48. Zimný zraz Bardejov 2014

 

 

30.1. -2. 2. 2014

Tak ako i po iné roky chodíme na prelome januára a februára na zimný zraz na bežky, vyrážame i tentoraz na východ slovenska do Bardejova. Ubytovanie máme v Bardejovských kúpeľoch vo vile Yveta. Centrála a stravovanie je v hoteli Ozón.

Vyrazili sme tri autá, Vlado už ráno, Peťo Róža okolo desiatej a my s Vilkom o pol druhej. S nami šiel aj Peťo Bachleda zvaný Kinderko namiesto Janky, ktorá zase maródi. Bol to jeho prvý zraz a dúfajme že nie posledný.

Zaregistrovali sme sa a prihlásili na piatok na trasu L5. Na zahájení bolo narváno, nedalo sa tam dýchať a tak sme sa presunuli do neďalekej krčmičky, prostredie celkom  šlo, ale krčmár bol skoro hotový, šokovaný z toľkých ľudí. Peťo s Vilkom skočili pre gitaru, bongo a hrkálky a zábava mohla začať. Našli nás tam i košičanky z Ferony a bolo veselo. Krčmár nám oznámil, že o pol desiatej je záverečná a musíme končiť, bo jemu ide autobus, tak sme mu dali na taxík a potiahli sme do pol druhej. Pivo mal tmavý Šariš a svetlú Plzeň dvanástku, ku koncu už nemal ani jedno, všetko sme mu vypili.

Ešte nám aj ako pozornosť podniku doniesol, topinky a neskôr aj slovenký hamburger, šmalcový chleba s cibuľov.

Na druhý deň sa stávalo dosť ťažko, ako Vilko poznamenal, tá bublinka kúsok za čelovou kosťou nebola žiadna veľká výhra, tá Plzeň bola skrátka silná. Bus odchádzal o ôsmej a to sme museli ešte stíhať raňajky v Ozóne, bolo to len LTT.

Vyložili nás v Lenartov, obežkovali sme sa a vyrazili do kopca cez polia. Uf uf, veru ten záťah sa prejavoval, kyslíka nebolo, potil som sa skoro ako ostatní, bolo to celkom náročné. Snehu bolo dosť, ale namazať sa moc nedalo, dosť to podšmykovalo a viacerí to oddreli na rukách. Sniečko svietilo a sneh mal každú chvíľu inú kvalitu. Na kráľovej studni sme sa stretli s košičankami, boli na L1 a tam sa trasy stretali. Na neďalekom občerstvení sme hodili reč a niektoré prešli na našu trasu. Ponúkali rumový čaj a slovak hamburger.

V nasledujúcom zjazde som si to skrátil doprava pomedzi drevené stĺpiky a ten drôt som skutočne nevidel, našiel som ho až keď som sa hrabal zo snehu. Tak som ho pretrhal a odpratal bokom, ale ako som počul aj tam ho niektorí ďalší našli. Dole v poľskej dedinke nás ponúkali čajom a aj podarúnok nám dali. Stúpali sme povedľa dreveného kostolíka s krásnou drevenou zvonicou. Otvárali sa nám prekrásne zimné scenérie, podklad divne klepkal, vyzeralo to na asfalt, ale trsy trávy rástli z toho kade tade, až neskôr sme zistili, že to bola betónka, aj sme sa na nej vyfotili. Prešli sme po poliach cez hrebeň a vstúpili do lesa, spočiatku pohoda, ale neskôr v zjazdoch bola spústa kameňov a tak sme to vyzuli. Dole sme pokračovali dlhším úsekom v dedinke povedľa asfaltky až k drevenému kostolíku. Za ním sme sa prehupli cez dva kopce a nasledoval dlhý zjazd lesom, zase vytŕčali kamene a bolo treba dávať pozor. Na konci som vyletel zo zátačky a na stope stáli nejakí dementi, snažil som sa to ubrzdiť, tlačil som sa doľava, chytil šuter a hodil nepeknú držku. Celí bok som mal od hliny. Povedľa cesty sme sa skĺzli do dediny, kde bol záver na miestnom výbore, pani starostka ponúkala rumom, bol aj čaj i tradičný hamburger a aj nejaký koláčik.

 

 

screenshot---9.-2.-2014---12_50_42--2-.png

 

 

Cestou na ubytko sme sa zastavili na pečeného býka, mäsko bolo chutné a bolo toho dosť, ten ražeň bol hrubý ako stožiar na lodi. Na vile sme dali sprchu a kratšieho šlofíka. Večera bola solídna, len v jedálni bolo teplo až moc. Presunuli sme sa na parkovisko, kde piekli býka, lebo tam bola živá muzika a odtiaľ do našej krčmičky. Šéf už mal posilu vo forme troch báb, ale čapované pivo už zase nemal. Aj sa chvíľu hralo a spievalo, ale boli sme nejakí zvädnutí, chýbala tomu šťava a tak sme to dosť skoro rozpustili. Peťo a Duško ešte ťahali pozrieť oravákov, asi tam bolo veselo, lebo Peťo tam nakoniec aj gitaru zlomil.

Ráno sme si pospali, mali sme čas, lebo náš bus na trasu L4 odchádzal až o pol deviatej. Druhá časť partie šla na L7, ale nám sa už lístky na ňu neušli. Jožko Priehoda nám aj vynukoval dva na L7, lebo si deň predtým  narazil koleno, ale už sme sa rozhodli pre L4. Bus nás vyložil v Bardejove na stanici a pešo po krížovej ceste sme sa dostali na polia, kde sme obuli bežky. Tú dedinu sme videli čoskoro, ale stále sme ju obchádzali veľkým oblúkom, skrátka nemalo to konca kraja. Duško to s Janou zabalili a sekli to krížom, bol na bežkách prvý raz a bežky mal požičané od Pala. My ostatný sme to ale dobojovali až do kulturáku, kde bol výborný guláš, aj ruma sme dostali i miestna kapela tam vyhrávala, niektorí si aj poskočili.

 

screenshot---9.-2.-2014---13_31_46.png

 

Večer bolo oficiálne ukončenie a po ňom papučák. Niektorí boli po obede vo welnes centre, ja som si capol saunu a môžem vrelo odporučiť, je to tam skutočne na úrovni. Pri ukončení bolo pár trápných funkcionárov a štafetu nemal kto prebrať, aj sa vynukovali aj to nikto nechcel. Je to veľa roboty a málo podpory z centrály, či finančnej, či materiálnej. Pokiaľ bude KST chcieť v zrazoch pokračovať, bude musieť prehodnotiť, kde je pes zakopaný a urobiť nutné opatrenia. A finančná návratnosť by sa tiež dala dosiahnuť, každý z nás tam nechal za tri dni cez sto eur, pri účasti okolo tisícky turistov to už je slušný balík.

Papučák bol v jedálni, bolo tam horúco, zacampovali sme pri pípe. Aj sa čosi potancovalo a bolo to celkom fajn, rozchádzali sme sa hodne po polnoci.

S ubytovaním som veru spokojný nebol, kým niektorí mali izby priestranné, veľké aj pre štyri postele, tá naša bola ako kamrlík na metly, ledva sa tam tá posteľ a prístelok zmestili. Určite to nemalo byť v jednej cenovej relácii. Zariadenie bolo staré, ošuntelé, puknuté umývadlo, skrátka nič moc. Celá ta Vila Yveta vyzerala akoby to niekto kúpil za facku a teraz to nútil zarabať bez toho aby do toho niečo vrazil, skrátka žiadna veľká sláva.

Po stránke organizátorov to bolo zvládnuté veľmi dobre, trasy boli vyznačené, vpredu i v zadu boli organizátori, stravovanie tiež v pohode, doprava bez problémov, logisticky zvládnuté.

Čo sa nám ľúbilo, všade nás vítali, ponúkali čajom, niečim ostrejším i pohostili, skrátka snažili sa prezentovať aj keď vieme, že tie obce nemajú tých financií nazvyš. Už si viem predstaviť ako by nás pohostili v Bratislave, keby tam nedajbože raz zraz aj urobili, hm rum by asi tiekol potokom a tých cibuľových chlebov by bolo toľko, že by sa ani na jeden stôl nepomestili.

Cestou domov sme sa zastavili na kraji Starej Ľubovne v osvedčenom drevenici. Vyzerá, že si stále udržuje vysoký štandard, jedlo bolo rýchlo a výborné, len zo mňa sa smiali, keď som si dal maďarák. Neviem kde je napísané, že si musím dať halušky, strapačky, pirohy, alebo inú múčnotu. Ja si dám to, na čo mám chuť a čo koho do môjho taniera.

No dúfam, že to nebude prvé a posledné bežkovanie tejto sezóny.

 

 

dscn2995.jpg

 
 
                                                                             
 
                                                                             Ďuro