Krpaté Karpaty alebo kurz severný z mesta dakedy Prešporok zvanom.
4. - 6. apríla 2014
Túto oblasť som mal v merku už hodne dlho, aj na Trnavskú stovku som akosi pomýšľal a tak teraz, keď som plánoval vyraziť niekam s veľkým batohom na celý víkend ma napadlo zamieriť sem. Keďže je ešte dosť skoro a vo vyšších polohách ešte sneh, turistika v Malých Karpatoch by mohla byť to pravé orechové. Hlásili pekné počasie a tento rok je všetko akosi urýchlené, aj noci sú už relatívne teplé, tak prečo to neskúsiť.
Ohlásil som Dominiku, ktorá súhlasila a naplánoval stratégiu. Pobalil som svoj najväčší batoh, osemdesiatku treksport, lebo do štyridsiatky sa mi zimný spacák s odevami, varičom, ešusom, pitivom a žrádlom na tri dni akosi nepomestili. Ešte som dokúpil malý stan, dvojku vážiacu dva a pol kila za dva a pol tucta eur v Tescu, dotankoval auto a v piatok pred jednou som vyrazil do Nitry pre Dominiku.
Auto sme nechali v Trnave na stanici a vlakom sme sa presunuli na hlavnú stanicu v Bratislave. Odtiaľ sme už naložení stúpali cez Kramáre na chodník na vysielač Kamzík. Dorazili sme tam už skoro po tme, po tom výstupe nám to pivečko celkom dobre zapasovalo. Pokračovali sme ešte asi hodinku s čelovkami a zložili sme sa na lúčke s altánkom a ohniskom. Drevo bolo suché a chytilo už pri prvej zápalke. Niečo sme pojedli, niečo sa zapilo i cigárko sa pokurilo, chvílu sme pri ohni ešte posedeli a podebatili, kým sme si rozbalili karimatky a spacáky. Bola teplá suchá noc a tak sme stan nechali v obale.
Ráno nás zobudili čvirikavci, rosa nepadla, tak sme si aspoň zuby vypláchli Dominikinou sedemdesiatdvojkou, kafe uvarili, niečo poraňajkovali a okolo ôsmej vyrazili na trať. Chodník široký, orientačných hríbikov viac ako u nás značiek, každú chvíľu nejaký altánok s ohniskom, hodne upravených prameňov. Bol tam i dosť dlhý úsek po asfalte, neviem prečo, však chodníkov je tam naokolo skutočné neúrekom. Brkalo tu hodne cyklistov a evidentne si to užívali, stretali sme ich až po Pezinskú Babu.
S tým batohom som to asi prehnal, dostával som riadne zabrať, a umravnilo sa to až po obede, keď som čosi odjedol a presťahoval vodu k Dominike. Okolo tretej sme konečne dobojovali na Pezinskú Babu, kde sme si v penzióne capli po dvoch Bernardov a tiež kafíčko. Posedeli sme do piatej a ani potom sa nám moc nechcelo. Trasa bola až po Konské hlavy pohodová, bez veľkých stúpaní a klesaní. Potom sa to ale hodne zmenilo a za Pezinskou Babou to už bolo len do kopca, alebo z kopca, výrazné bolo klesanie z Kamennej, kde sme už toho mali plný fiok. Na táborisko Čermák sme dorazili už skoro za tmy. Jedna partia tam už bola, ale keďže sú tam tri ohniská s lavičkami, tak sme sa netlačili. Založili sme oheň, niečo sme ukuchtili. Je tam veľmi dobrý prameň a táborisko bolo čisté a udržované, celkovo nás prekvapili celé Malé Karpaty svojou čistotou, žiadne papiere, žiadne pet fľaše, ani igelity.
V noci bolo zase teplo a tak sme nechali stan v obale, ale nad ránom ma prebudil klepot kvapiek na spacák a tak som sa musel urýchlene presunúť pod strom. Bolo to len také strašenie, voda žiadna, ale aj tak nás to prinútilo vstať. Uvarili sme kafe, niečo pojedli, doplnili vodu a pobalili pakšamenty. Aj tak sme štartovali netradične skoro, už o štvrť na osem. Postupovali sme lesom až na Uhliská, odkiaľ sme štrádovali vedľa plota obory. Posedeli sme na vápencovom hrebienku zvanom Tarikové skaly. Za nimi nás chytila dažďová prehánka, ale vďaka bohu to po štvrťhodinke prešlo. Zase sme štrádovali povedľa plota až k výraznému klesaniu do Sološníckej doliny. Na križovatke sme chvíľu posedeli pri kríži pod gaštanmi, ktoré práve roztvárali listy, bolo tam všade plno medvedieho cesnaku.
Záverečné stúpanie na Vápennú bolo písané deväťdesiat minút s prevýšením cez päťsto metrov. Je to tvrdý kopec a veru nám dal zabrať. Chvíľu sa nám otvárali výhľady na Malú Vápennú, ale tú sme obchádzali. Vo vrcholovej časti sa chodník kľukatil v súvislom poraste medvedieho cesnaku. Hore nás čakal Vladino Sokolovský, ktorý nám sľúbil odvoz do Trnavy k autu. Výhľady neboli, lebo bola hmla, len vršok vysokej vykúkal z periny. Vlado nám navrhoval podstatne dlhšiu trasu do Plaveckého Podhradia, ale mali sme už toho celkom dosť a tak sme po žltej zbehli dole najkratšou variantou. Keď nás vykladal v Trnave boli sme celkom slušne poničený, všetko bolelo, nohé strpnuté.
Na to že sa volajú Malé Karpaty, zas až také malé nie sú, dá sa tu aj poblúdiť. Kopce síce moc vysoké tiež nie sú ale istú svoju malebnosť veru majú. Ešte sa sem musíme vrátiť, bo dielo nie je dokončené a tú červenú musíme dobojovať až na Bradlo.
