Choď na obsah Choď na menu
 

 

 

Baranec

 

27. XII. 2015

Meteokibic hlásil pekný čas a tak sme naplánovali s Duškom výstup na Baranec v Západných Tatrách.

Mal som byť u Duška o šiestej, ale akosi sa to nezadarilo, odchytili ma cliftoni v Prievidzi za rampami a je som nemohol nájsť peňaženku s dokladmi, doma som ju nezabudol, lebo som vyberal ešte z bankomatu, ale nikde jej nebolo. Našiel som ju až keď som chcel naložiť batoh k Duškovi do auta a chytil som ho spredu za sieťku, bola tam ešte tma a v tej čiernej sieťke som ju nemal šancu zbadať.

To nás zdržalo a tak sme sa na parkplac v ústi Žiarskej doliny dostali o pol deviatej. Prezuli sme sa a vyrazili po dobrom chodníčku štrikovačkou smrekovým lesom. Stúpanie to bolo solídne, ale tempo sme zvolili pozvoľné, nebolo kam utekať. Začali sa nám ukazovať pohľady na inverzný Ružomberok, Liptovský Mikuláš, Nízke Tatry, v diaľke Královú Hoľu, na Kozie chrbty naľavo i Otrhance napravo. Chodník bol už zľadovatelý a tak som nasadil mačky, Duškovi sa ich vyťahovať ešte nechcelo.

Na Holom vrchu sme dali nejakú pauzičku, pokecali s partiou čo nás dobehla. Svietilo slniečko a bez vetra bolo celkom fajn.
Cez kosodrevinový pahrb sme sa dostali do trávnatého sedla a tam sa do nás zadrapil pazúrmi vietor zľava. Svah za nim bol suchý, trávnatý so snehom až pod vrcholom. Bolo to husté stúpanie na šiestich km. sme nastúpali 1320 metrov.

Pri vrcholovom stĺpe už boli dve partie, bol krásny čas a tak sme nafotili prekrásne pohľady na Baníkov s Kopami, Ostrý Roháč s Plačlivým, Jakubinú i s pozadím kde sa čnel Kriváň, len ten nepríjemný vietor nám kazil chvíľu, keď do nás zatínal ľadové pazúry. Zase sme obuli mačky a po nepríjemne ľadovej hrane sme zostupovali smerom na Plačlivé.

Je to miestami dosť exponované a veru nechcel by som sa tam potknúť na mačkách. Tie ľadovo firnové strmé svahy sprava, to by asi bez cepínu bola jednosmerka. Pokračujeme členitým hrebienkom, obdivujeme svahy Plačlivého, aj sme mali chuť a aj sa nám nechcelo, tak sme sa dohodli, že by sme to časovo nestíhali.

Aj tak nám zostup na chatu zo Žiarského sedla trval skoro hodinu, bolo to na slnku už pustené a každú chvíľu sme sa prebárali.

Duško si urobil hrotmi mačiek pár nových vetrákov na nohaviciach, nuž nebude predsa výnimka, všetci máme doma deravé návleky od tých šeliem zubatých.

Cestou sme našli vyfúkanú dvojmetrovú jamu v snehu, tak som ho fotil, ako tam prekonával ľadovú hranu.
Na chate sme si dali čočkovú s pivečkom a kafíčko. Chata je po veľkej rekonštrukcii v roku 2006 skutočne pekná a plne funkčná.

Po modrej sme zostupovali po svahu nad cestou, je to tam strašne poničené ešte tou obrovskou lavínou spred pár rokov. Záver doliny ide po ceste, ale bola taká ľadová, že sme aj tam museli byť v strehu, aby sme v zdraví došli.

K autu sme dobojovali už potme, prezuli sme sa a zahájili návrat už bez ďalších príhod.


Kludne môžem povedať, že to bol asi najhodnotnejší výstup celého roka, malo to 18 kilometrov, 1500 výškových metrov, počasie nám vcelku prialo a odmenili nás bezchybné výhľady.

 

img_20151227_120751.jpg