Hrebeňom Malej Fatry,
alebo ako sa
Poludnica nekonala
14. - 15. 12. 2015
Na nočnej trinásteho som sa dohodol s Vlkom a dvomi parťákmi, že pôjdeme na Poludnicu. Mal som prísť do Martina a odtiaľ s Pavlov do Ružomberka, kde sa pripoja ostatní. Cestou sme sa pozerali na krásny slnečný hrebeň Malej Fatry a banovali sme že nejdeme tam.
Nakoniec to Vlkovi nevyšlo a nemohol prísť tak sme navrhli Máriovi zmeniť cieľ a vyraziť do Malej Fatry, nebol proti, čas na utorok mal, ale nemal mačky. Dohodli sme sa, že sa teda navečer asi vráti dole.
Pavla zaparkovala doma v Martine, ja som presunul auto do Vrútok a Máriovým sme sa zviezli do Trusalovej.
Výstup na chatu trval dve hodinky, slniečko hrialo a kopec tiež. Na chate sme si dali nejakú icu trnkovú s dobrým čajíkom a Mário si požičal minimačky od Katky aj na utorok, tak mohol pokračovať s nami.
Navečer sme vybehli na Chleb pofotiť západ slnka, ale ten sme už moc nestíhali, ale aj tak tam bolo krásne, len strašná kosa.
Na večeru sme si frkli baraní guláš a čierne pivečko, chata bola prázdna, okrem nás, Katky a jedného ostraváka tam nebol už nikto.
Ja som bol po nočnej, Mario po dvadsaťštvorke a Pavla bola tiež uťahaná, tak sme zaľahli dosť skoro.
V noci mali padať meteory Geminidy po našom Hemeroidy, ostravák sa na ne chystal, ale bolo zamračené tak nevidel ništ.
Ráno sme vstali okolo pol šiestej, Katka nám urobila raňajky s dobrým kafíčkom. Vyplatili sme nocľah a ešte skoro za tmy sme vyrazili. V Snilovskom sedle sme videli, že vrch Veľkého Kriváňa je celý v hmle, tak sme tam ani nešli.
Hmla zhustla, dul silný vietor od východu, viditeľnosť nič moc. Občas sme strácali značenie, zmrznutý sneh bol vyfúkaný, ale miestami sme sa prebárali skoro po kolená.
Bez Máriovho Locusu v mobile by sme to asi museli otočiť, takto sme sa ale predierali stále vpred a stále ďalej. Za zmienku stojí stúpanie na malý Kriváň, bolo to strmé a tvrdé až ľadové, bez mačiek nepriechodné.
Na Suchý sme nešli, ale zo sedla Priehyb sme ušli traverzom do sedla pod Suchým. Na tom chodníku sme skoro stretli medveďa, šiel po chodníku proti nám, ale asi nás začul a odbočil dole do doliny, my sme našli len jeho stopy, ale boli úplne čerstvé, neboli moc veľké, bol to len nejaký adolescent.
Na chate na Kľačianskej Magure sme si dali kafé, nejaký fajnový zázvorový extrakt, i nejakej bošáckej sa nám ušlo.
Zbehli sme dole do dediny a po novom mostíku na stanicu vo Vrútkach, kde som mal zaparkované auto.
Zaviezli sme Maria k jeho autu, Pavlu som vyložil v Martine a za hodinku som dorazil domov, síce uťahaný, ale spokojný.
Bola to moc pekná akcia, z jednodňovej Poludnice bola dvojdňovka ako bič, vďaka dobrej partii aj úspešná. Na podobnú akciu so super partiou sa nechám nahovoriť kedykoľvek.
PS: ešte musíme poďakovať Katke za požičanie minimačiek, lebo bez nich by to veru nešlo.
Ďuro
