30. 10. 2015
Už dávnejšie som sľúbil Vladovi , že ho prevediem po skalkách Vtáčnika a tak logicky aj došlo aj na túto peknú jesennú túru. Počasie hlásili pekné, slnečné a bezvetrie. Vlado s Petrom dorazili z Trnavy o hodinku skôr ako bolo plánované.
Naplánoval som nechať auto v Bystričianskej doline, ľavou stranou vystúpiť na Vtáčnik a pravou cez Buchlov zase zísť naspäť. Parkujeme pri Hrádku zvanom starý lom, je to lezecká oblasť s andezitovou stometrovou kolmou stenou, kde je asi osemdesiat ciest rôznej obtiažnosti, známa aj za hranicami Slovenska.
Je v súčasnosti známa i žiadosťou majiteľa o obnovenie ťažby, čo by de facto zničilo celú lezeckú oblasť, archeologické nálezisko hore nad ňou i časť najkrajšej doliny v tejto časti pohoria Vtáčnik, ktorá rozvírila názor verejnosti, čím dostala správu CHKO Ponitrie do ošemetnej situácie, z jednej strany mienka verejnosti a z druhej tlak peňazí a moci.
My stúpame chodníčkom povedľa potoka pod táborisko a cezeň pod týčiacu sa stenu, ktorá im v prvom momente dosť nečakane vyrazila dych. Prechádzame suťoviskom a prechádzame popod nástupy do ciest. Po strmom chodníčku za pomoci rebríkov prekonávame stenu a dostávame sa do sedielka medzi predným a zadným lomom. Robíme pár foto na vyhliadke, ukazujem im Veľkú Skalu aj Princezničky.
Zachádzame i k ruinám starého Hradiska Lužickej kultúry, ktorého vznik sa datuje do obdobia tisíc rokov pred Kristom, ktoré slúžilo ako útočisko a skrýša pred nepriateľmi. Prechádzame cez zadný lom, ktorý ich očaril machovými vyhliadkami, strmými bralami, skalnými oknami i hlbokými priepasťami.
Hríby sme nenašli a tak stúpame ku zvážnici, po ktorej sa napájame na náučný chodník na Vtáčnik, prechádzame lúku zvanú zhorený salaš a po zvážnici nad ním prechádzame doprava až na Jaseňovú Skalu, kde sa otvárajú pohľady na svahy Vtáčnika a aj na skalnatý Buchlov oproti. Spravili sme si prestávku a pri odchode sme ešte našli jedného dubáčika. Pod skalou sa napájame na modrú značku a po členitom hrebeni so skalnatými bralami stúpame až na Siahy.
Nepokračujeme značkou, ale stúpame nevýraznou zvážnicou mierne doprava pod skalný výbežok zvaný Kostolíky. Záver je hodne strmý, skoro až štvornožkový, ale dalo sa to zdolať, za čo sa nám miesto odpláca nádhernými pohľadmi do ďaleka i pekným trávnatým posedením, ako určeným na skorý obed. Len neodbytný vietor nás vytrvalo otravoval a dobiedzal raz zľava, potom sprava.
Stúpame lesom pod horný skalný stupeň, chodník tu nie je a tak ideme len po čuchu. Triafame sa celkom presne, ten výhľad a krása miesta nám stoja za tú trochu nepohodlia. Sem veľa ľudí nechodí, je to schované a bokom od chodníkov, čo je fakt škoda. Keď počujem turistov reptať, že výstup na Vtáčnik je otrava, lebo celý čas ideš lesom a na vrchu je tiež ten výhľad nič extra, tak mi je do smiechu.
Fotíme skalné veže i nádherné muchotrávky pod smrekom. Po chvíli sa napájame na dôchodcovský chodník, po ňom sa dostávame na značku a po nej už konečne zdolávame vrcholové plató s vrcholom Vtáčnika.
Stretáme tu turistov z Prochote, obdivujeme výhľady na Kľak, Grič, Skalku s Ďumbierom v pozadí, ba dokonca i Kriváň sa nám v diaľke ukazuje. Pofotíme sa pod krížom, pri tabuli i na východnom vrchole s výhľadom na Žiar.
Po hrebeni postupujeme širokým pohodlným chodníkom červenou značkou až na moc pekné Kláštorné skaly, z ktorých fotíme široké okolie i kamenné okno v tvare kríža.
Pokračujeme hrebeňom na Rúbaný vrch, kde odbočujeme na žltú značku, ktorá vedie po bočnom hrebeni na Buchlov a za ním až na Žarnov. Tento úsek nie je moc chodený, ja osobne chodím na Zadnu lúku skratkou po zvážnici a tak som bol osobne prekvapený peknými skalkami, i bralami s výhľadmi.
Vlado s Petrom sa nevedeli vynadívať na krásne farby jesene v zmiešanom lese, presvecovanom lúčmi neskorého slniečka, kde sýtu smrekovú zeleň ostro prekrývaly žltozlaté farby javorov i medené listy bučiny.
Zostúpily sme na zadnú lúku, za ktorou sme začali stúpať hore ku skalnému vencu Buchlova. Chodník tu bol v dosť chabom stave a keby som to nepoznal, asi by sme tam blúdili, takto sme len po menšej zachádzke dobojovali ku skalnému komínu, ktorým sa dá prekonať táto skalná bariéra. Nie je to moc obtiažne a na pár miestach pomáha železný rebríček.
Po krátkom chodníčku sa dostávame na vrchol Buchlova k nerezovému krížiku. Výhľady sú fakt nádherné, slnko sa už začalo farbiť do červena a celý hrebeň pohoria máme ako na dlani.
Zistil som, že náš pamätný strom, kde sme sa veľa krát fotili s rôznymi partiami, už tam nie je, len hlboká jama tam ostala. Mal som pocit, akoby som stratil starého kamaráta.
Od Buchlova pokračujeme neznačeným bočným rebrom po horských lúkach dosť náročným terénom až na lesnú cestu, kde sa v zátačke odrážame ďalej po línii toho hrebeňa.
Zastavujeme sa pri starom, košatom nádhernom buku, tak akosi si predstavujem kráľa lesa. Vlado fotí ako o dušu, buky napravo, jasene naľavo, len to svetlo mu už akosi uteká.
Schádzame na lesnú cestu pod Valachovou, po nej k mostíku cez potok a za ním až na asfaltku idúcu Bystričianskou dolinou.
Po nej sme zišli povedľa senníka, obrej andezitovej kocky, kamennej studničky, výhľadu na Veľkú Skalu, zátačku pod Veľkou Skalou až na pľac pri chate Kubko a Maťko, kde nás čakalo naše auto. Záver sme šli už skoro potme.
Bola to celkom náročná, ale moc pekná prechádzka jesenným lesom s krásnymi skalkami, so slušným prevýšením, peknými výhľadmi i ťažšími pasážami. Som presvedčený, že Vlado a Peťo boli s touto turistikou skutočne spokojný.
Ďuro