Vtáčnik snehový
1. 2. 2015
Večer bolo jasno a ja som si vzal do hlavy, že by nebolo zlé ráno vybehnúť nafotiť východ slnka z Vtáčnika.
Vstal som o švrtej a o päť dvadsať som už vyrážal od auta pri svite čelovky. Rátal som s dvoma hodinami, lebo bola nedeľa a v sobotu bolo pekne, tak to bude prešlapané a pôjde sa dobre. Hodne som sa prerátal, snehu pribúdalo a postup bol hodne pomalý. Asi sedemsto metrov pred vrcholom to vzadali aj posledný peší bojovníci a odtiaľ som už bojoval len po stopách jednych snežníc a jedného skyalpinistu. Bolo to neskutočne namáhavé, každý druhý krok som sa preboril nad koleno a občas som sa prepadol až po zadok a tak nečudo, že mi to celé trvalo tri hodiny.
Cestou dole som stretol Tóna Pisára s Budinským a ešte jednym turistom, tiež nadávali, že už bojujú tri hodiny a ešte nie sú na vrchole, potom dvoch mladých chalanov bez výstroje, pár z Trenčína, dve turistky a qvarteto kde bol aj Keke.
Východ slnka som prešvihol o hodinu, ale moc ma to nemrzelo, lebo ani nijaký nebol, na východe sa nasunula oblačnosť a slnko uviazlo v nej.
Najviac ma mrzeli tie snežnice doma v skrini, ej dobre im tam bolo.
