Choď na obsah Choď na menu
 

20. 3. 2016

 

Vysoká

 

Ráno vyrážame z chaty o pol deviatej v osekanej zostave, len Duško a Čuli pribudli. Jano s Norom už šli domov, Ľubica s Vladom, Alica a Magda sa šli prejsť do Mengusovskej doliny. 

Hneď na štarte zakufrovala väčšina v kosovke, šli za Čulim a stratili skoro pol hodinku kým sa vymotali. Sneh je tvrdý firnový, slnko sem nedosvieti a tak postupujeme v tieni. Ukazuje sa tu Zlomisková veža, v diaľke Východný železný štít, neskôr i Ošarpance. Čuli to otočil, lebo ho rozbolelo koleno.

Čakáme sa hore na hrane, kde sa už do nás slnko zapiera až moc. Vyťahujeme okuliare a krémy, Peťo to prehnal a vyzerá jak indián na bojovom chodníku. Ala to nevydržala a vyrazila, za ňou postupuje Vilko s Peťom.

Postupujeme po žiarivej pláni, miestami po tvrdom snehu a miestami sa prebárame po členky. Spolu s nami stúpa aj viacero skupín skialpinistov.

Pod Dračím sedlom vidím ako Ala stúpa v stopách troch lezcov zarúbaných v žľabe medzi Vysokou a Dračím štítom, ak chceli ísť na Vysokú sú hodne mimo.
Ja prechádzam cez Dračie sedlo hodne nižšie a na druhej strane klesám ku hrane, aby som odfotil dolinku dračích plies, Popradský Hrebeň a Kôpky.

Keď som vystúpal k nástupu do centrálneho žľabu, ostatní už boli tam, obliekali si sedáky a vyťahovali prilby. Jarko a Paľo sa rozhodli nepokračovať.

Prehupli sme sa do žľabu a prvý som prešlapával ja, potom ma vystriedala Ala, Vilko a keď na čelo dorazil Peťo už sa toho nezbavil. Za mnou postupovali Ľubo a Duško. Sklon sa menil, ale bolo to cca nejakých 45°, snehu bolo tak po kolená, nebol ťažký skôr prašan.

 Nad nami sa týčila záverečná rampa, slnko svietilo ako besné a občas nám vietor mrštil snehovú triešť do tváre.

Pri doleze k rampe, už tam Peťo konštatoval, že je to na figu, gramle na platniach sú pod ľadom a sneh povedľa skaly v kúte je vyfúkaný a ľadový, treba to skúsiť do sedla napravo. Len som sa zasmial, keď som si spomenul na Maroša, ako sa vtedy hodne dávno vytrepal na ten druhý vrchol. Tade cesta nevedie, ak chceme - musíme tadeto. 

Vilko vytiahol lano, Ľubo budoval istenie v starej skobe, ja som sa naviazal, zveril som im batoh a povedľa skaly som to vytiahol hore, bola tam stará slučka, o kus vyššie skoro až hore bola ešte jedna poriadna veľká obhodená okolo kameňa. Pod vrcholom som to uviazal na dve nové slučky a zavolal na nich nech idú.

Prvý dorazil Peťo, ja som sa zatiaľ premiestnil ku krížu za vrcholom. Postupne doliezali ostatní. 
Fučal hnusný vetor a uši pod prilbou mi omŕzali, ešte že mi Vilko požičal bufku. Zagratulovali sme si, porobili foto a v opačnom poradí ako sme doliezli sme aj začali zliezať.

S Peťovou pomocou som stiahol lano, vzal ho do batohu a začali sme zostupovať strmím kuloárom dolu. Ostatní už boli ďaleko vpredu.

Myslel som že pôjdem čelom vpred s paličkami, ale nakoniec som cúval s cepínom v ruke tak ako aj ostatní. Nemalo to konca. V sedle sme sa odstrojili, a fotiac scenérie zostupujeme dole.

Obed sme mali posunutý na štvrtú, ale stihli sme to o pol štvrtej, auto dole malo ísť o pol šiestej, ale pre nejaké zmätky sme šli o šiestej, kým väčšina zbehla dole naľahko peši. Cesta domou prebehla bez nehody, len Alica vyzvŕtala otázkami Čuliho, ktorý si neprozreteľne prisadol do auta k nám, až sa chudák zapotil.
 

Konečne sa nám to teda na štvrtý pokus podarilo, hodne zavážil dobrý sneh, výborné počasie, v neposlednej miere zavážilo aj to, že večer pred útokom sme nemulatovali a až netradične sa stiahli včas na izby.

 

 

p3203151.jpg