50. Zimný zraz turistov KST
v Ružomberku 2. - 5. 2. 2017
2. 2. 2017
Nastupujeme vo štvrtok ako dosť silná zostava, ubytovaný sme boli na intráku IKAR, my šiesti sme prišli autom s Kinderkom posledný, na ubytku v tom mali chaos, pani čo tam bola skôr si vypila a bolo veselo, nikto nevedel ktoré izby sú obsadené, kde je ubytovaný a čo je ešte voľné.
Našich sme nemohli zohnať, až neskôr sa Vilko dovolal Jarkovi, dobre sme sa pobavili na jeho odpovediach
kde ste - v takej malej krčmičke,
ale kde ste ubytovaní - na tom internáte,
ale aké máte izby - no dvojky
to je d...... .
Nakoniec sme si dali veci k nim a šli na zahájenie, kde sme našli Harcegovcov i Košičanov.
Večer sme v klubovni trochu pospievali, poniektorí i do pol štvrtej.
Hrebeň zo Smrekovice
3. 2. 2017 piatok
Ráno sa nám moc stávať nechcelo, ale bus išiel o siedmej, a tak sme vstávali skoro. Bus mal pol hodinku meškanie a tak to stihli všetci. Až v buse som zistil, že som zabudol foťák na izbe.
Vysadili nás v Podsuchej a odtiaľ sme šľapali pešo hore na Smrekovicu, niektorí šli aj na lyžiach hore, dalo sa, lebo cesta nebola posypaná.
Vzadu bolo vidno inverziu a hore vyšlo aj slniečko. Šiel som chvíľu Paľom, potom s Vladom, neskôr s Jankami a Ivom.
Na hoteli Grand neboli vôbec pripravený na stovku bežkárov, v jedálni bola jedna servírka a na jedenie nemali ništ, ani polievku, na pivo sa čakalo pol hodinu.
Sneh bol nahriaty a v ďalšom stúpaní sa nedalo namazať, držal len klister kanagón a ten zase robil galibu v zjazdoch, kedykoľvek sa rozhodol že brzdí, lyže ostali stáť a majiteľ preletel vpred .
Bola to drina, hodne sa šlo na rukách, kanagonisti boli celý dolepení, od toho ako ho dávali dole.
Zjazdy boli o hubu, miestami sme aj odopínali, ale padali sme aj tak, alebo sa prebárali až nad kolená.
Pred nižným Šiprunskym sedlom sme sa vyštverali na slnečný výšvih a mali sme toho celkom dosť. Pokračovali sme lesom a za ním sme sa dostali na Vyšné Šiprunske sedlo, z ktorého bol lúčny zjazd, celá plocha bola dočmáraná bežkami a kde tu sa ukazovali aj slušné krátery.
Viditeľnosť bola veľmi dobrá a ukazovali sa nám Tatry i Krivaňska Malá Fatra.
Za tým zjazdom sme zakufrovali, trať šla prudko doprava, my sme pokračovali po hrebeni, kde sme museli isť hodný kus pešo a dole sme vyšli na trasu.
Nasledovala séria zjazdov i ľahších i náročnejších, už mali ľudia toho skutočne dosť, padalo sa aj na ľahších flekoch.
V sedle pod Vtáčnikom sme sa rozdelili, poniektorí šli po trase hore a my sme to traverzovali po zelenej. Vyšli sme asi dvesto metrov pod vrchom zjazdovky. Mali sme dohodnutý zvoz dole lanovkou, ale Paľo povedal, že hore už nejde, že to je v pohode a že to dáme.
Zjazdovka bola tvrdá a rýchla, ja som padol raz, keď som sa potkol na vlastnej palici, Paľo mal vyššie skóre. V spodnej časti to bolo už brutálne strmé, tak sme to odopli a zišli pešo, teda ja, lebo Paľovi ušli nohe a spodok zišiel po zadku, celkom slušnou rýchlosťou.
Dole sme chceli dať pivo, ale nedalo sa dočkať v rade, čas poslednej lanovky dole sa blížil a tak sme to zabalili, ale cestou sme šli okolo prázdneho bufetu a tak sme dali to pivo tam. Bufetár sa smial, že to čo sa dialo dnes ešte tu za dvadsať rokov nezažil, padla taká hmla, že ľudia blúdili a chodili sa ho pýtať na cestu k lanovke.
Lanovka nás zviezla dole, kde sme pri čakaní na skibus narazili aj na ostatok skupiny. Nasledoval niekoľko kilometrový presun mestom, stretli sme Vojta s Ľudmilou, ktorý boli vo Vlkolínci s Jankou a Jarmalom. Chválili nejaký dobrý podnik na jedenie, ale ja som sa zastavil u mäsiara.a kúpil si nejakú poživeň.
Na ubytovni som prešiel sprchou a zaľahol na dve hodinky, potom bola na klubovni zase zábava a vydržali sme poniektorý do pol štvrtej, skrátka náročný deň.
Malinovo Brdo a Vlkolínec
4. 2. 2017 sobota
Ráno sme vstavali v pohode o ôsmej, niečo sa zajedlo a na deviatu sme sa presunuli na bus, ktorý nás zaviezol ku skibusu a tým zas k lanovke.
Vyviezli sme sa hore, kde sme obuli bežky a zviezli sa k Majekovej chate na kávu a dal som si aj nejakú kapustnicu. Bežky sme nechali dole aj s Vilkom, Peťom a Kinderkom, nastúpili sme na lanovku a vyviezli sme sa na vrch zjazdovky, kde nás objavilo slniečko, postupne sa otvárali aj výhľady dole.
Pofotili sme sa na kope snehu, obdivovali výhľady a objavili sa tam časom aj Harcegovci.
Zviezli sme sa dole a cez Vlkolínske lúky a cez sedlo pod Sidorovom sme dobojovali nad Vlkolínec. Tam nás dobehol Don Camilio s Lacom a stretli sme tam aj Hroteka, bol humor, keď sa objavil zrazu Macko.
Vo Vlkolínci nás zaujali rôznofarebné drevenice a v miestnej krčme mala byť klasická zabíjačka, ale zatiaľ ho len porcovali, tak hodovať sa bude až večer. Odfotil som tam sochu Jánošíka, vraj bola z krčmy vo Valaskej Dubovej.
Krčma zaveľa nestála, malá neútulná tmavá kutica, vonku ale niečo jedli a Vilko dostal hlad, tak si niečo objednali.
Za dedinou sme stúpali na horizont, z druhej strany proti nám stúpala hmla. Tam sme obuli bežky a cestou necestou klesali dole do Ružomberka a veru bolo tam aj pár pádov, na poslednom poli aj sňah už dochádzal, aj kamene sme už chytali.
Pešo sme sa presunuli cez mesto do ľudovej jedálne, skutočne to bolo super, perfektné prostredie bezchybná kuchyňa, ceny v pohode, rýchly a dobrý personál.
Nastrkali sme bežky do stojana na dáždnik, vybrali sme si poživeň, ja som si dal geniálnu fazuľovicu, guláš z diviny s brusnicami s knedlou a pivom. Usadili sme sa k veľkému stolu a výdatne sa nasýtili, všetci boli maximálne spokojný.
Na izbách sme po sprche zase zdriemli a večer vyrazili na ukončenie a papučák.
Bolo to v Aréne, sedeli sme hore v sektore H. Záver zrazu bol extra rýchli, za štvrť hodinky boli vybavený. Potom bol program, nejaká mladá speváčka a skutočne kvalitný, pestrý a dlhý program ľudového súboru Liptov.
Potom bola zábava a tancovalo sa s prestávkou na tombolu, Vojto s Ľudmilou im to trochu vyčistili, vyhrali asi päť cien.
Viliho bolel zub a tak odišiel skôr, my sme balili až po jednej.
Šútovský vodopád
5. 2. 2017 nedeľa
Nedeľa bola sychravá, oteplilo sa a tak sme sa cestou domou zastavili na Šútovskom vodopáde.
Autá sme nechali na platenom parkovisku a povedľa potoka prekonávajúc viaceré lavínky sme stúpali k vodopádu. Trvá to skoro dve hodinky, vodopád bol vymrznutý, celkom fotogenický.
Pofotili sme ho aj seba a pobrali sa späť k autám. Zastavili sme sa niečo zajesť v Rieke a odtiaľ už domov.
Bol to veľmi dobrý zraz, usporiadatelia sa skutočne postarali o bohatý program, dobré trasy, o lanovky zdarma, boli výborné snehové podmienky, inverzia i slniečko. Dostali sme zabrať a myslím, že všetci boli spokojný