Pyšné štíty
16. 10. 2018
Babie leto pomaly končí a tak v snahe ho ešte využiť som navrhol Jordanovku, ale na poslednú chvíľu sme to spojili s Prechodom Pyšných štítov.
Autom šiel Feri z Topolčian, v Novákoch pribral mňa a Peťa, v Žiari zas Mária.
Parkujeme v Smokovci pod lanovkou a fofrem sa presúvame za dve a pol hodky na Térynku.
Videli sme aj líšku Elišku, ale nedostala ništ, tak čakala na ďalších okoloidúcich. Stúpali s nami dvaja turisti, čo mali v pláne isť na Zbojničku cez Priečne sedlo.
Dali sme pivečko a zahájili nástup pomedzi plesá do výrazného žľabu pod Strapatou vežou. Bolo toho ešte dobrých šesťsto výškových na vrchol Pyšného.
Chodník ide vpravo cez kopčok a potom stúpa trávnatou lavicou, my sme to šli stredom po suťovisku.
Obliekli sme si sedáky. Nástup je po obrúsených skalných laviciach, skala pevná, sklon sa postupne stupňoval.
Neskôr sme už aj museli hľadať kade ďalej, boli tam síce kamenný mužíci, ale občas sme netrafili. Miestami to bolo aj moc príkre, bolo by to super naľahko, takto s batohmi to bolo náročnejšie.
Trochu som fotil, Ľadové, Prostredný, Slavkáč, Térynku, Gerlach s Bradavicou, i v diaľke Vysokú so Zlobivou.
Dobojovali sme do malej Lastovičej štrbiny a otvoril sa nám výhľad na druhú stranu, na Čierny, Kolový i Belianky.
Sprievodčík píše, že sa treba prehupnúť na druhú stranu a pokračovať hore na Malý Pyšný, ale chodník ide kolmo hore, my sme šli kus vľavo.
Už sme sa naviazali, Majo to naťahuje, ja idem vzadu. Zakladá friendy a slučky. Tatranská žula je drsná, krásne drží, ale občas sa vyskytne loker, tak postupujeme na istotu. Dobojovali sme vrchol a druhou stranou zostupujeme k Loktibrade, vežičke s čerstvo odrazeným kusom na vrchole.
Musíme ju obísť zo strany od Brnčálky, ale tam je malé snehové pole, podľa stôp nie sme tu prvý.
Tu sme sa mali ťahať doľava diagonálou, ale Majo to natiahol kolmo hore, až potom sme sa prehupli doľava a pohodovým terénom sme zdolali vrchol Pyšného štítu.
Spravili sme zápis do knižky, urobili pár snímok, ja som vytiahol rezeň, ale Majo nás naháňal, až doma som zistil, že som si Lomničak s dolezom Jordanovky z Pyšného necvakol.
Mám len fotky z doliezania, Medené lávky, Kežmaráky, Vidlový hrebeň i Lomničák s terasou.
Hľadali sme zostup do Bachledovaj štrbiny, najprv Majo skúsil doľava po hrane, ale nepáčilo sa mu to, potom som to ja skúsil rozsypaným strmým žľabom.
Nedalo sa tam nič založiť, skala zle položená, končilo to na nevýraznej polici a boli v tom voľné nestabilné šutre, držiace len silou vôle..
Ani za mak sa mi to nepáčilo, mali tam niekde byť dva zľaňáky, ale nenašli sme ich. Zavelil som návrat a vrátili sme sa hore na vrchol.
Po výstupovej trase sme sa vrátili dole na Térynku. Bolo to nekonečné a kolienka dostali poriadne zabrať. Zase sme miestami hľadali chodník.
Dole už na tráve mi uleteli nohé a slušne som zahučal, odniesol si to lakeť, ale v pohode. Na chate sme dali pivečko a fofrem frčali ďalej, od Zamky už pri čelovkách.
K autu sme dorazili okolo ôsmej, ale mal som toho plný fiok, ku koncu už aj achilovka sa ozývala, ostatní boli na tom podobne.
Bola to parádna túra, čisté VhT, len tú Bachledovú štrbinu musíme naštudovať, možno vyliezť odspodu by stálo za hriech.
