Čierna hora bike Durmitor
29. 5. 2023
Pred touto túrou nás dosť odstrašovalo počasie, lebo sa jazdí skoro v 2000 mnm a predpoveď bola daždivá spolu s dĺžkou prepravy busom, kde Jožko hovoril 2,5 hod, Zorica prisahala že len jeden a pol hodiny, kým šofér povedal tri hodiny, nakoniec to bolo skoro tri hodiny, čiže montenegrovský časový rekord - hodina za 115 minút. Toto všetko odradilo časť bikovaniachtivých a tak bolo v buse ráno dosť miesta.
Ráno sme sa boli kúpať a po raňajkách vyrážame na Žabljak cez most na Skadarskom jazere a Podgoricu až do Žabliaku vo výške 1550mnm, kde začína horská vyhliadková cesta pohorím Durmitor.
Etapa ma dĺžku 46 km a končí v Plužine. Skladáme biky z prívesu, nasadzujeme pedále a doťahujeme riaditka.
Asfaltka je v dobrom stave a stále stúpa, fotíme horské scenérie, ja som dofúkol zadnú gumu, nejako trocha spustila. Stojíme pri horskom Valovito jezero hore ešte vidíme snehové polia. Je pod mrakom a teplota príjemná. Objavujú sa okolo cesty skupiny rozkvitnutých šafránov.
Stúpame, stále stúpame až nakoniec po pár serpentínach sme na najvyššom dnešnom mieste v sedle Prevoj vo výške cca 1950 metrov. Zase sa fotí a oblieka, lebo nás čaká kľukatý zjazd do kotliny pred nami a teplota je tu citeľne nižšia. Zase sa stojí v zátačke, kde je výhľad na Bobotov Kuk.
Postupne cesta začína stúpať z 1700mnm až do 1850 metrov v ďalšom sedle, tu je veru toho snehu už celkom dosť, fotíme sa s 2,5 metrovým snehovým valom pri ceste. Pozvoľne klesáme a stúpame až k výhliadke s dreveným zarámovaným Durmitorom, tam si spravíme i spoločnú foto.
Postupne klesáme najprv pozvoľne neskôr aj výrazne, okolie cesty sa mení na hole a lúky. V Kafane odbočujeme doľava na Suvodo a po serpentínach schádzame na vyhliadku na Caňon s modrou hladinou pod nami.
Ešte nás čakalo zo sedem neosvetlených tunelov na klukatej trase dole k mostu, ale až na jeden či dva sú to len také krátke skalodiery, s nepevným ujazdeným podkladom, čiže sem tam aj s dierou, čo pre tmavo okuliarových zábudlivcov, bola nepekná skrytá záludnosť, vraj tam niekto aj padol.
Za posledným tunelom nás čakal dlhý most a potom aj mierne, ale vytrvalé stúpanie až do Plužine, kde už čakal bus s prívesom.
Všetko už bolo naložené, keď sa zistilo, že chýba Andrej so svojím Favoritom, bol to čistý muzeálny artefakt, s pôvodným úchytom na pumpu a trojpáčkovými centrixami, len kolesá tam už mal nové s delta ráfikmi a tie ho zradili. Pri montáži vyhodil originál karbónovú tvrdú pásku a dal tam nejakú náhražku, keďže fúkal na extra tvrdo, tak sa mu na tých ostrých hranách tunelov tá páska perforovala a následne i narezala duša. Zalepil asi päť defektov a nakoniec doniesol bike k autobusu na pleci.
Bola to moc pekná etapa s prevýšením okolo tísíc metrov,krásnymi výhľadmi, len tá doprava tri hodky tam a tri späť bola dosť neuveriteľná, to ako by sme sa zobrali, že si ideme zajadziť na cyklochodník za Viedeň.
