Šíp
17. 3. 2024
Po tridsiatich rokoch som sa rozhodol, vyliezť zase na horu, Šípom všeobecne zvanú. Síce som nakoniec zistil, že ten pekný vápencový klinovitý Šíp, vlastne Šíp nie je a vraj je to Zadný Šíp, kým Šíp je lastne ten vzadu za ním, rozložitý a lesnatý.
Parkujeme v Stankovanoch, boli sme mojim autom a začína to riadne zhurta, kopec ako sviňa. Chodník ide lesom, počko je parádne, slniečko zahrieva, zhadzujem bundu, kopec je fakt nekonečný, ale naveľa dobojujeme na Podšíp, horský laz s drevenicami a krásnym výhľadom na zasneženú kriváňsku Malú Fatru.
Odtiaľ nastupujeme do strmého tmavého bukového lesa, z ktorého sme sa dostali na peknú slnečnú vápencovú vyhliadku. Bolo ich tam takých viacero, počas výstupu hrebeňom na vrchol Zadného Šípu.
Na vrchole sme posedeli, pofotili, je tam obrovský kríž, čo sa špatne fotí, videli sme i západné tatry i Váhomeander s Kopou v pozadí.
Pokračujeme ďalej po hrebeni, miestami je spestrený vápencovými bralami, až dobojujeme na vrchol najsamvyšší dnešný - Šíp.
Zostupujeme lesom na druhú stranu, smerom na Žaškov, miestami sú tu pozostatky snehu, ale dá sa to zdolať.
Po dlhšom úseku lesom prichádzame na Žaškovské sedlo, posedeli sme na slniečku, pofotili šafrány a pokračovali dole, smerom na Stankovany po lesnej ceste.
Bola to pekná túra, dostal som veru zabrať, ešte dakedy pozrieť i tú ľadovú jaskyňu by sa
patrilo.
