Buchlov
26. 2. 2026
Ozval sa mi Vlado z Trnavy, že by sme niečo mohli zbehnúť, že sa doma nudí a tak sme sa dohodli na klasike Buchlovovej.
Prišiel aj s Jankou, parkujeme v ústi Bystričianskej doliny a peškom sme si ju vyšli až po zelenú odbočku k Buchlovu. Za mostíkom to začína stúpať, vyššie ide chodník starým korytom potoka. Počko bolo pekné, plechová modrá obloha.
Na zadnej lúke sme dali krátku prestávku a pokračujeme ku skalám. V štrbine je nový rebrík a dali tam i reťaze. Vlado sa chytil reťaze lavou rukou a neopatrne zabral až za seba, v pleci mu ruplo a vyskočilo mu rameno z púzdra. Mal s tým problemy už v minulosti, dokoca to mal i operované. Skúšali sme mu to tam všelijako vrátiť, ale nešlo to. Len jojkal a jajkal.
My sme sis Jankou ešte odbehli spraviť fotku na neďaleký vrchol Buchlova. Zavolal som Peťovi Radosovi čo porába, že či by po nas nezbehol, že by sme potrebovali odvoz pacienta, bol práve u lekára, ale povedal že príde.
Pomaly sme zostupovali cez Zadnú lúku po ceste k hornému domu. Peťo dorazil a tak sme sa naautili. Bolo to dosť divoké, auto poskakovalo, Vlado šomral. Dole nas stopol lesak, že čo tam robíme autom, ale vysvetlili sme mu čo je vo veci, tak to pochopil.
Pri aute Vlado zvažoval čo ďalej, varianta do Bojnic sa mu nepáčila, ak by si ho tam nechali, nemala by sa ako Janka dostať domov a dosť sa aj bál reakcie manželky, že vraj ho už nikam na turistiku nepustí.
Nakoniec zvolil variant, že to odšoféruje až do Trnavy a tam si to dá nahodiť, že ho to vlastne nebolí a rukov hybať môže, tak to pôjde.
Dorazili v poriadku, ruku mu nahodili, ale až po špecialnej inekcii, lebo to už mal stvrdnuté, aj doma mu to vraj celkom prešlo.
Nuž aj takto sa to šecko môže lahko zopsuť, stačí moment a šecko ide do perdele.
