Grossglockner Studlgradom
3. 8. - 6. 8. 2026
Táto akcia sa plánovala hodne dlho, raz bol covid, potom zlé počko, ale Kinderko sa toho chytil a dotiahol to do až k realizácii, chatu zaistil na začiatok augusta a počko nám vyšlo.
Presúvame sa dvomi autami v počte deväť kusov na parkovisko Lucknerhaus, štart bol ráno o šiestej a príchod o pol štvrtej poobede. Kým sme sa vychystali boli štyri hodky.
Stúpame po chodníčku povedla rieky, spočiatku mierne, ale neskôr brutálne strmo k chate Lucknerhutte, ide sa mi naprd, batoh je ťažky a nedá sa mi dýchať. Mal som koncom roka problémy s tlakom a odniesli to plúca, čiže som bol viac menej zvedavý, ako budem reagovať na výšku. Ostatní sú vpredu, ale ja postupujem od lavičky k lavičke.
Na chate je prestávka, poniektorí i pivujú, ja som rád, že som. Za chatou to stúpa ešte viac, bolo to nekonečné, idem sám, sem tam vpredu niekoho zazriem, ale vyhľady sú parádne, fotím kozorohy i svište.
Po dlhom boji sa konečne dostanem na chatu, naši sedia vonku s pivom v ruke a výhladom do doliny. Ubytuváme sa, večer sa konala bojová porada, kde som oznamil, že to balím, nie som v stave ísť do tej hrany.
Sme ubytovaný na matraclagri, izba č. 1, jedine Majo spí dole, ostatní sme hore, v noci bolo dosť teplo, ale potom otvorili dvere na balkón a už to šlo.
Ráno vstávali o piatej a vyrazili o šiestej, ja som dospával do pol deviatej. Bol som sa prejsť okolo chaty, fotil ladovec i súboj svišťou. Dal som si kafe a šiel som pod ladovec, kde som fotil Grossglocner, Studlgrad i celkovu panorámu. Svietilo slniečko, tak som každu chvílku posedával, lebo som sa zadýchal po dvadsiatich metroch.
Po návrate som niečo zajedol, dal som si radlera pred chatou a zase vyrazil pod ladovec, ukázali sa mraky, tiene prekrývali Grossglockner a zase bol iný na fotenie.
Volal som našim, mali byť už hore, ale nebrali mi to, dovolal som sa až okolo tretej, keď boli tesne pod vrcholom.
Na chatu dorazil prvý Majo okolo siedmej a poslední dorazili až po ôsmej.
Report od Maja
Po dvojročnom plánovaní a netrafení počasia sa na nás usmialo slniečko a v množstve 9 kusov sme sa vybrali na Grossglokner.
Ďuro sa necítil s ramenom a kondičkou ešte na lezenie Strúdeľgratom s celkovými 1000m prevýšenia od chaty a tak zvolil turistický variant okolo chaty. To uľahčilo rozhodovanie o zložení lezeckých družstiev. Najskúsenejší Jožo ako prvý s Majom, Ala s Villim, Kinderko s Mirom a Braňo s Jojom. No k lezeniu sa trebalo najprv dostať...
Celý Štrúdeľgrat je v rozsypanej negatívne naklonenej hornine, kde prevládala nepríjemná lámavá vlhká bridlica s jemným štrkom (úlomkami). Po tej sme vyštartovali od chaty pešo cez hrebeň s asi 200m prevýšením k ľadovcu na cca 2km dĺžky.
V zime sa chodieva priamo hrebeňom, kde bývajú pevné snehoľady. No v lete sa lezenie nastupuje až ďalej, kde ten hrebeň už nie je taký rozsypaný a je relatívne stabilný. Takže cca 100 výškových metrov na cca 2km pevným ľadovcom s peknými nie širokými a relatívne plytkými trhlinami sme šli sólo na mačkách. Neboli sme prví, takže sme šli prevažne po stopách, kde Braňo s Jojom vpredu hľadali cestu.
Boli sme dosť rozsypaní asi na 500m, keďže každý mal trochu iné tempo, prax s mačkami, psami, fotením, kadením atď... Keďže sme osobne nepoznali terén a počasie, tak sme boli dosť na ťažko... Na konci ľadovca nevideli prví dvaja, kadiaľ nastupujú predošlé tími... Tak sa Jojo s Braňom vybrali za roh nástupu...
Braňo môj krik ešte registroval a vrátil sa k nástupu, kde sme sa postupne nazbierali a pripravili na lezenie. No Jojo dal o sebe vedieť až telefonicky, keď sa zarúbal do nejakej kktiny. Posunul som radu môjho lezeckého guru Tonda Mikeštíka : „Čo si vyliezol, musíš vedieť aj zliezť!“ Jojova odpoveď nie je publikovateľná...
Nemal som silu tam ísť a tak tam šiel tuším Vili s Braňom, ktorí boli už pripravení a čakali... Strmá ľadošotolina pod nástupom bola veľmi nepríjemná a Miro sa po nej aj pár metrov zviezol po zadku...
Naviazali sme sa a Jožo natiahol veľmi nepríjemný nástup cca 20m... Odistil ma a šiel ďalej. Ja som cestou vzal lano ďalšej dvojice a istil som Kinderka. Pokračovanie už bolo relatívne ľahké, tak sme s Jožom šli ďalej. Ešte jedna dĺžka bola na istenie a potom sme pokračovali s Jožom priebežne až k hrebeňu.
No nástup dal ostatným dosť zabrať, lebo už tu sme zvyšné dvojice čakali cez 20 minút. Pri lezení sa neženie a je potrebné byť na dohľad, nech slabší nemusia hľadať cestu, čo ešte viac zdržuje...
Počkali sme v dohľade, kým sa neobjaví ďalšia dvojica. Jožo mal trochu problémy s výškou a rýchlo ísť nemohol. Ja som bol aklimatizovaný ešte z Araratu a ten víkend som nemal žiadne výškové problémy.
Jožo celú cestu zakladal priebežné istenie na rozumné miesta a podľa potreby som menil dĺžku lana medzi cca 10-20m tak, aby to bolo čo najbezpečnejšie. Ostatní mali 40m v dĺžke tiež podľa potreby.
V celom Štrúdelgráte sú asi 4-5 náročnejšie miesta po cca 5-10m, kde až na jedno boli všade konopné laná. Na tých miestach sme sa s Jožom istili a zvyšok sme šli priebežne. No ďalšie dvojice sa zbytočne často istili na miestach, kde to nebolo potrebné, čo strašne zdržiavalo.
Gajdi s klientmi okolo nás doslova lietali... Samozrejme to bolo spôsobené aj tým, že niektorí mali s takým terénom málo skúseností a hlavne praxe – prípravy... Kinderko na túto prípravu aj upozorňoval, ale každý to riešil po svojom. Takí Vili s Mirom mali veľmi málo prípravy...
V každom prípade bol dobre zvolený čas štartu, okno počasia (tretí deň, ktorý mal byť výstupový, tak bol už vrchol v oblaku, tak sme zaútočili o deň skôr...). Boli dobre zvolené dvojice. To sa po štarte trochu premiešalo, keď neskúsený Miro riešil Kinderka, ktorý šiel bezpečne, aj keď možno pomalšie ako inokedy.
Kinderko sa s tým nesral a do Braňa už Miro neskákal a Jojo robil to, čo mu Kinderko v predu na lane povedal. Tiež mám s neskúseným parťákom na udici skúsenosti a nerobí to dobrotu... V tomto prípade to bolo veľmi dobre vyriešené. Nevidel som tie situácie, keďže sme boli oveľa vyššie s Jožom, ale druhý neskúsený nemá čo protirečiť prvému na lane...
Zo Štrúdeľgrátu, keď sa dostanete po asi 100 výškových metroch na hrebeň, sú krásne výhľady na obe strany a doliny. Vidíte už aj hornú chatu s čapovaným pifkom :D . Počasie sme mali perfektné. Slniečko doobedu bolo za hranou a nepálilo. Teplota bola ideálna od 10-20°C, takmer bezvetrie. Keď by malo piecť tak sa nad nami objavil vysoko oblak, takže krásny deň...
Na celom hrebeni je priebežné istenie, kde je potrebné. Často sú železné tyče, kde stačí hodiť šlingňu, expresku a cvaknúť lano. Na veľa logických miestach oko. Takže málokde treba hodiť šlingňu cez kameň, alebo použiť frienda. Jožo ich zakladal často len preto, aby ich nemusel vláčiť ...
Cesta je dosť jasná a vyšľapaná, takže orientácia nie je problémom. Tie lezecké miesta majú dobré priebežné istenie, takže nie je to morálové lezenie. Najťažšie úseky za IV sú krátke a podľa mňa aj nadhodnotené... Teda v lete na suchej skale určite. Náročnosť pridáva fakt, že sa jedná o spomínanú bridlicu so štruktúrou „do dola“, takže nahovno chyty a stupy...Ale tých pár úsekov sa dá v pohode prejsť s priistením. Pod vrcholom je kratučká ferratka a potom už len hrebienok na priebežku ku krížu.
Na vrchole sme sa s Jožom asi 30 minút opaľovali, kým prišli ostatní. Pauza cca 20 minút a šli sme normálkou dolu. Tá je preplnená a s Jožom sa nám podarilo predbehnúť gajda s veľmi pomalou ženskou ešte pred Malým Gloknerom, kde som jej pomáhal.
Čakali sme na ďalších, ale mali problém ich predbehnúť. Len Ala s Vilim nás dobehli. Dole sem nahodili mačky na strmý ľad a nerozumne sme s Jožom ostali naviazaní. Čo mi došlo až keď som sa spätne obzrel...
Miro mal problém s jednou mačkou, tak sa zdržali na prechode na ľad... To sme už v ľahkom teréne nečakali a ja som videl už len pivo ... Na chate som rovno 4 vzal, tak Ala s Vilim mali pripravené keď prišli.
Ostatných som nevidel a až keď sme po 20 minútach dopili, tak prišiel Braňo. To už ale nečapovali, lebo podávali večeru... Počkali sme ešte ostatných a pobrali sme sa dolu chodníkom popri lanu...
Ja som chcel stihnúť večeru o 19tej a s Jožom sme šli v podstate spolu až po spodný ľadovec, kde sa oddelil kvôli prírode. Po plytkom ľadovci sa veľmi dobre šlo. V pozadí, kde bola ferratka na spodný ľadovec bolo vidieť mravčeky a počet sedel...
No jeden červený bol dlho na stene. Neskôr som sa dozvedel, že Kinderko netrafil správne lano a zo 5-10m nakoniec zlanil, keďže sa mu nechcelo vystúpať hore. Od ľadovca už bol príjemný traverzový chodník až na našu chatu Štrúdeľhuťe, kam som prišiel presne o 19tej, ale miesto večere som si dal rovno 2 pifka a kecaním s Ďurim sme pifkovali, kým neprišli ostatní a šli sme na večeru, kde bolo plno, ale priebežne dopĺňali veľmi chutné jedlá aj teplé a aj studený pult aj s pudingami, syrmi.... Polpenzia je super, ale človeku sa po celom dni nechce veľmi jesť v tej výške, tak neviem či sa oplatí. Hlavne pri fakte, že pivo nie je v cene :D . No rozhodne si človek vyberie podľa seba a naje sa do sýtosti...
Link na trasu cez sports-tracker aj s fotkami:
Ráno po výdatných raňajkach sa pobalíme a pomali nalahko zostupujeme chodníčkom, lebo batohy sme si dali zviesť lanovkou za osem ečiek na chatu lucknerhaus, kolená treba šetriť.
Bolo to zase nekonečné, sa to fakt nezdá, ale je to riadne prevýšenie. Slničko svietilo, výhlady super, výška klesala, šlo sa dobre. Na chate si preberáme batohy a dávame pivečko na ležadlach pred chatou.
Pri autách sa prebalíme, vyplatíme parkovné a presuvame sa ďalej, hľadali sme nejakú feratku a camp, ale nakoniec sme skončili na tradičnom placi pod Hohewandom, kde sme strávili noc.
Ráno vyrážame do HTL ky, Braňo feraty nelezie a tak sme ho ugavarili, šak nam za to i patrične vynadal, ideme všetci, len Kinderko záhadne cukol, že vraj bude strážiť základný tábor.
Nastupoval som posledný, snažil som sa ísť naľahko, tento rok nemam nič nalezené, bo ma stoplo rameno na tri mesice, čo som si poriešil pri páde na cesťáku na novom chodniku do PE, pôvodne som ani ísť ani nechcel, ale nedalo mi to.
Bolo to celkom trápenie, neskutočne teplo, bol som pomalý, snažil som sa nezaťažovať ľavačku a oddychoval som pravidelne. V prevyslom rebríku som sa aj vratil, bo mi nejak nevyšok krok a dozrieval som.
Zachránila ma Alenka s vodou na oddychovom fleku. Braňo predo mnou tiež frflal, nuž je to výživná feratka, poctivá, nie je to sadarmínko.
Ušli sme z teho pred záverečným úsekom, Ala s Villim liezli i Blutspur a vraj to preliezol i Miro, zabudli mu povedať že doprava a tak sa tam hodne vytrápil, ale dal to.
Cestou dole si ešte dali Volverina, jaskyňu s rebríkom, ja som zas vytratil mobil, keď som sa natiahol na lavičke, už som sa poň vracal, keď som ich stretol, najprv ma nechali ísť, ale Vilko ma radšej stopol, lebo ho tam našli a asi by to nebolo úplne bezpečné, ma tam hore nechať prehnať.
V campe sme dali poradu, čo ďalej, padol návrh plaváreň a uspel. Presunuli sme sa pár kilometrov autami a osviežili sme sa v malom bazéne so studenou vodou, aj pivečko dobre padlo a nikomu nevadilo, že pri tom aj sprchlo.
Naautili sme sa a vyrazili domov, cesta rýchlo ubiehala, zastavili sme sa na Zelenči niečo zajesť, napokon sme v poriadku dorazili do ciela.
Bolo to celkom naročných pár dní, ja som bol vcelku spokojný, i keď som to neliezol, ostatní spokojní byť museli, splnili čo bolo v pláne, počko nám vyšlo.