Údolie Hollental, ferátka alpenvereinssteig,
Jakobskogel 1737 m, zostup Wachthuttelkammom.
9. 8. 2026
Milan ma ohlásil, či by sme nešli údolie Hollental, lebo vedel, že som tam už bol. Ohlásili sme Joka, Evku a v nedeľu ráno o druhej v Ilave presadáme k Milanovi.
Parkujeme na malom parkovisku pred tunelom za Weichtalhausom, kúsok od nástupu do údolia. Vyrážame okolo pol šiestej, vidno už je, ale po slniečku ani stopy, len strmé vápencové bralá sa týčia nad nami.
Chodník stúpa strmo hore, za križovatkou sú dlhé kovové schodíky, za ktorým zostupujeme do údolia. Pokračujeme hore udolím až do jeho hornej časti, kde sa nad vápencovým suťovinovým kuželom začína ferata alpenvereinssteig.
Začína to sériou dlhších vzdušných rebríkov, nie je to naročné, len sa netreba báť výšok a treba dávať pozor, lebo feraťáky sme nebrali, už som to viac krát schádzal a hoci sme v minulosti feraťáky aj mali, nepoužili sme ich.
Nad nimi prechádzame na horské chodníčky, a la kozia prť, sem tam priistené kovovým lanom i sem tam prekladané krátkym rebríkom. Je to celkom vzdušné, miestami je na chodníku vápencova drť, Evina mala miestami bojimbojim, ale zvládla to.
Bolo to nekonečné, heslom dňa sa stalo ,,už tam budem?" a ,,fotíme" - keď sme lapali dych.
Slniečko už nasvecuje bralá okolo, sme už celkom vysoko, ale stále je ciel vyhliadka v nedohľadne. Nakoniec sme po dlhom boli aj tam dorazili.
Kocháme sa výhľadmi na údolie i na Schneeberg za ním, fotíme sa i nejaký frištik sme spáchali, pri neďalekom drevenom stole. Prichadzajú turisti od chaty, evidentne dorazila pod chatu prvá lanovka.
My sa tiež presúvame na neďalekú chatu Ottohaus zvanú, je to slabá pol hodinka skoro po rovinke, rozkvitnutými horskými lúkami. Na chate si vychutnávame zaslúžené pivečko a vybehneme si i na neďaleký vrchol Jakobskogel 1737 m.
Chodník sa krútil vo vysokej kosovke, prd sme videli, až sme už pochybolali, či sa tam vlastne dostaneme, ale podarilo sa.
Na vrchole je velký kovový kríž z kamennou základňou. Absolvovali sme povinné fotenie a obdivujeme malé zakrslé plesnivce. Zostupujeme na druhú stranu k chodníku na Preinerwand, ktorým sa vraciame na chatu.
Zahajujeme zostup k autu cez Wachthuttelkamm, píšu to dve a pol hodky, čiže pohodička, to sme ešte nevedeli, čo nás čaká. Ja som to doteraz vždy zostupoval ferátkou a tak som to chcel isť aj teraz, ale prehovorili ma, že bude lepšie feratou isť hore a po hrane údolia ísť dole - No nebolo to lepšie.
Spočiatku to klesalo minimálne, chodník šiel náhornou planinou horskými lúkami, neskôr to začalo klesať a záver bol brutálne strmý, do rokliny s tristo rebríkmi.
Po dvoch hodinách sme ešte furt boli hore, dno udolia v nedohladne, ale výhlady neskutočné, po troch hodinach sme už toho mali plný fiok, ešte sme i zakufrovali nad Teufelom a museli sme sa i vracať. Čím to bolo strmšie, tým sme museli viac dávať pozor, aby nam to neustrelilo pod nohami, na vápemcových kamienkoch, rebríky tiež spomalovali.
Začala sa mi ozývať achilovka i koleno teho u malo dosť, Milan tiež zaostával, Evina tiež bojovala, len Joko bol v pohode, ale keď uvidel auto, tiež od radosti zavískal.
Trvalo nám to neskutočných štyri a pol hodiny, ten zostup feratou by bol podstatne lepší.
Zastavili sme sa v neďalekom Kaiserbrunne na starom parkovisku, kde sa dalo v minulosti bivakovať a v studenej riečke sme si umyli bolavé nohé.
Cesta domov ubehla v pohode, v Ilave sme prestupili do môjho fordíka, rozlúčili sa s Milanom a šťastlivo všetci dorazili domou.
Bola to teda fakt riadna túra, bolo to vzdušné nekonečné, krásne i náročné, ten Hollentál je impozantný, povedal by som, že chvílami až moc.
